But what I think.

spontaneous occupation

2012-01-23T10:00:00.000+01:00

let us occupy the world
let us build castles of tents and toilets and pianos and farts and
let us march down the streets of portland and houston and edinburgh and california and
let us set fire to the streets and cities and roofs and cats and horses and
let us run away from the army and the police and angry dogs who lost their best friend the cat
although they keep fighting they need each other they miss each other they require one another they cannot be separated never ever and

we did it we burnt the cats we burnt horses and houses jokes and fun and freedom yes
we burnt the flag the star spangled banner we threw it to the hogs to feast upon it to eat it to devour it to let if fly in the winter winds of this great falling world that is decadent and gorgeous and lovely and just prefect
it is falling apart it can never be truly recovered

thats why i think the people next room drink they realize this has no solution no victorious day no end of occupation
so they must drink the night turns into a day and when that day turns into a night and so on until the day of the end of occupation comes and
since that is never they will be there till the end of times
time is flying clocks and watches are flying around the room and i cannot keep track of time but
i always wanted to own time to own all the watches and and all the clocks the grandfathers clocks utmostly yes
it was the clocks that led me here the clocks of destiny and time the clocks that tick tick boom boom tick tick tick

like a dynamite like a bomb that is about to explode somewhere maybe in the car maybe on the street maybe among the horses we set on fire
it is horror pure horror and we caused it we set this madness going we are responsible we are guilty
let us occupy our homes and apartments because it is our fault our fault no one elses

Občasník z Edinburghu (1.2.1): Nazpátek

2012-01-22T18:16:00.002+01:00

Tak som sa po takmer mesiaci opäť vrátil z lesov a lúk Liptova, ruchu Bratislavy, izolovanosti Čiernej Vody a krásy tridsiatych rokov naspäť sem hore na sever, aby som započal druhý semester na vysokej škole. Prišiel som minulú nedeľu neskoro večer (tesne som tú nedeľu vôbec stihol, do bytu som sa vrátil o pol dvánastej), takže som si nechal prvý týždeň na vydýchanie a opätovné (aspoň ako také) zabehnutie rutiny a napísanie prvého blogu. Takže, tadá!

Tu sa toho až tak veľa nezmenilo, akurát máme nového spolubývajúceho, keďže Američan John tu bol len na semester na výmene. Nový dobrodruh je tiež Američan, ale tentokrát z Texasu a volá sa Callep (neviem, či to spellujem správne :D). Stretnúť sa nám podarilo (keďže som bol posledný, čo sa po Vianociach vrátil) až utorok (čo je stále skôr ako minulý semester, kedy sme sa všetci štyria naraz stretli v kuchyni až po takmer dvoch týždňoch :D), ale zatiaľ teda vyzerá všetko v poriadku :)

Druhou zmenou je to, že mám jeden nový predmet. Politológia je totižto v prvom ročníku rozdelené do dvoch predmetov; v prvom semestri to bol IPIR (Introduction to Politics and International Relations), ktorý je v druhom nahradený novou skratkou, DCP (Democracy in Comparative Perspective). Na tomto predmete, ktorý slúži ako úvod do komparatívnej politilógie, budeme porovnávať tri krajiny, Nemecko, Mexiko a Južnú Afriku. Zatiaľ vyzerá tento predmet viac "zo života" ako IPIR, ktorý bol pre svoju prílišnú šírku a všeobecnosť často príliš teoretický a povrchný (čo však bolo asi nutné, zohľadňujúc rozsah učiva). Zaujímavosť z prvého textu, ktorý čítam o histórii vzniku moderného Mexika (od vyhlásenia nezávislosti od Španielska): v priebehu asi desiatich rokov od osamostatnenia sa sa režim v Mexiku zmenil aspoň štyrikrát - najprv to mala byť monarchia s európskym cisárom v únii so Španielskom, potom z toho vznikla nezávislá monarchia s mexickým cisárom, ktorý bol zvrhnutý, a miesto monarchia bola ustanovená federálna republika na štýl USA, ktorá však tiež dlho nevydržala a bola premenená na centralizovanú republiku. Po odtrhnutí Texasu a Yucatánu bola opäť načas ustanovaná federálna vláda, ktorá však tiež dlho nevydržala... Ach, simpler times asi :D

To bude asi tento raz už všetko. Je nedeľa poobeda, ja idem dočítať, ako to s Mexikom nakoniec dopadlo, a pripraviť sa na budúci týždeň.

The Creation Narrative of The Tree of Life

2012-01-10T10:24:00.005+01:00

Beautiful latest piece by Terrence Malick, The Tree of Life, rendered me literally speechless after watching it for the first time - I was barely able to close the player after the ending credits had long passed. Although I am lost for words when it comes to describing the feeling, I now know I would have made a terrible mistake had I only watched it once. Since I was so overwhelmed and elated with the movie, I had to watch with friends as well - when I finally did, the movie lost none of its might. On the contrary, since I had seen it before, I picked up more details and nuances that I had missed the first time. Some movies get boring as you watch them over and over again, because you already know the plot, the dialogs, and the individual scenes of the movie; The Tree of Life gets more and more complete as you watch it over and over again. At least that is what I experienced after watching for the third time with my parents yesterday. I thought I had already become resilient to it after two screenings - how naive of me! But I finally had a feeling of “now I have finally seen The Tree of Life.” It took me three times to pick up everything important so that I could create a complete and thorough picture the movie paints.

One of the most beautiful - and transcendent indeed, as Brett McCracken puts is - scenes of the movie narrative is the “creation scene,” following the creation and evolution of the universe and the Earth. Although one could see in it a mere Darwinian explanation of the origin of species, there are several indicators pointing to the contrary.

Firstly, the process of creation starts with light. The universe is empty, and the only thing there is, is a ray of light. Big bang? Possibly, but there is another explanation; whenever people meet God (or Jesus) face to face in the Bible, they see a blinding light (and often even end up blind for some time). Whether it is the story of Moses on Sinai, or of Paul on his way to Damascus, one of the key characteristics of God (to the extent we are able to postulate any, that is) is his pristine, blinding light. Light, that sets the universe in motion.

After the “Big Bang” follows a rather standard interpretation of the formation of the early universe - from all the dust and matter scattered across the universe first galaxies, stars and solar systems are created, as well as first planets. The attention is thence shifted from the universe to the new-born planet Earth, which is undergoing the process of becoming habitable, the process of change from a lump of rock orbiting the Sun to the blue and green planet teeming with life. And the creation of life is the second hint we are not watching an insulting in-your-face to all creationists: when the first cells evolve in the steaming ponds and volcanic craters of Iceland (ok, the movie says nothing about Iceland, but you can be rather positive it was shot there), the respective parts of first the creation of the Earth itself, and then the evolution of life (all the weird sea creatures and dinosaurs) are separated by a sunrise.

Why here, why now? It took millions of years for the process of creation with billions of sunrises to get to this particular point, so what is so special about this one? “And there was evening, and there was morning - the fifth day” is the answer. This symbolic separation of days is another charming Genesis allegory.

As all the various species of fish and dinosaurs and birds gradually evolve, we should come back to the beginning of the movie, where the Mother says that “[t]he nuns taught us there are two ways through life: the way of nature and the way of grace...” While the way of nature is selfish and survival-of-the-fittest-esque, the way of grace is selfless, humble and forgiving. One would therefore probably think that since the way of nature is called the way it is, this would be the way all creation follows, and that we have to strive for a drastic change if we are to get to the way of grace. It sounds plausible, but then comes the “dinosaur” scene some of my friends found redundant and pointless in the movie, where one reptile is lying by the river when a second one comes, and in apparent hunt for dinner, steps on the helpless first dinosaur. But where one would expect bloodshed and a “natural” reaction of the “hunter” dinosaur, he, contrary to the way of nature, sees that his “prey” is not dangerous, and leaves him alone. Stupid move, you could say - he is not going to survive one more day in this wild state of nature. But that is not what Malick is depicting - the Fall has not happened yet, man was not expelled from Eden yet, the way of nature has not yet come to dominate our behavior. What we see here is the perfect creation, unspoiled by sin, guided by grace rather than survival.

This is how I believe Terrence Malick sees creation, and it is, if anything, more magical, mystical and biblical narrative than any other you usually come across. And when the Earth is eventually consumed by the blazing fires of the dying Sun, the life does not end for good as it does in Melancholia, rather it continues and is reborn again to a pure and perfect form it was designed to be, casting a ray of hope on the desperation and depravity of all the family members in the “1950s” part of the movie. Ten out of ten, no question.

Občasník z Edinburghu (1.1.12): Absurdistán, alebo ako som cestoval do Glasgowa

2011-12-20T13:01:00.000+01:00

Predslov: V piatok som oficiálne ukončil prvý semester na univerzite dopísaním poslednej skúšky (z politiky). Mal som tri skúšky, z každého predmetu jednu (všetko písomne samozrejme). Na nórštine v utorok sme mali klasický jazykový test s gramatickými cvičeniami, čítaním s porozumením a písaním krátkeho príbehu podľa obrázkov. Stredajšia ekonómia bol len krúžkovací a-b-c-d-e test, ktorý bol však prekvapivo ťažký (asi lebo som nemal kalkulačku, a odmocniny bez kalkulačky sú celkom sranda). Politika bola najväčší strašiak, 2 hodiny na 2 eseje (na výber dvakrát z troch tém) - nebolo to nakoniec úplne zlé, až na jednú hlúpu chybu, keď som Francúzsku prisúdil iný volebný systém, ako v skutočnosti má (excuse moi s'il vous plait), mám z toho relatívne dobrý pocit. Výsledky budú až po vianociach, takže už mám konečne prázdniny. A môžme sa vrhnúť na samotný príbeh:

Dej 1. Zradná ouvertúra

Všetko to začalo štvrtok ráno. Na pondelok som si totiž naplánoval výlet do Glasgowa (údajné "the greatest city in the whole of creation" [citation needed]), a lístok na vlak som si chcel kúpiť vopred, aby som ráno zbytočne nestrácal čas (skrz časopriestor sa sám na sebe smejem). Prídem približne o pol deviatej na stanicu, vojdem do "Travel Center" a v časti "Advanced Tickets" si vytiahnem číslo a posadím sa, čakajúc, kedy na mňa príde rad. Ako tam tak sedí, osloví ma zamestnankyňa stanice (ako ju ináč nazvať - okrem mierne neurčitého "tetuša" - neviem) a pýta sa ma, na kedy a kam si chcem kúpiť lístok. Keď jej poviem, že na pondelok a spiatočný do Glasgowa, ukáže na časť "Tickets for today" a vysvetlí mi, že ten si v pohode kúpim aj tam, nemusím čakať v "Advanced Tickets", lebo tam aj tak nič neuštrím (skrz časopriestor sa mi peňaženka zrazu odľahčí o relatívne vysoké náklady na obetované príležosti - aka opportunity cost aka čas). Tak sa teda vzdám sedadla v čakárni a prejdem ku kase v "Tickets for today", kde ďalšej tetuši poviem, že chcem otvorený spiatočný lístok na pondelok do Glasgowa. Tá mi vysvetlí, že ak si kúpim off-peak lístok, tak ušetrím skoro polovicu pôvodnej ceny lístka, ale nebudem môcť ísť na vlak medzi 4.30 a 6.30 PM, čo mi nejako neprekáža a tak si teda kúpim off-peak lístok, strčím si ho do peňaženky a po zvyšok týždňa neriešim.

Dej 2. Ranná interlúda

Je pondelok ráno, 19. december, 8.30 GMT a ja som na hlavnej železničnej stanici v Edinburghu (Waverley Station), čakajúc pred turniketmi, vedúcimi na nástupištia. Vlak, na ktorý chcem íst, odchádza o 8.45. Okolo 8.40 sa pokúsim prejsť cez turniket, ktorý ma však nepustí ďalej. Týpek z obsluhy sa pozrie na môj lístok, a povie mi, že off-peak lístok platí až od 9.15. Ok, fajn, to mi síce pri kúpe povedané nebolo, ale nič zlé sa nedeje - vlaky do Glasgowa chodia každých 15 minút, tak sa mi len stačí vrátiť o 9.10 a nastúpiť na prvý vlak, na ktorý ísť môžem. Vstal som síce zbytočne skoro, ale nevadí, aspoň som sa prešiel na stanicu a naspäť a opäť na stanicu. Keď sa teda po deviatej vrátim a o 9.10 sa pokúsim prejsť turniketom po druhýkrát, opäť mi lístok neprejde, a tentokrát sa dozvedám, že môj lístok je z 15. decembra a teda už neplatí. Keď pochopím, čo sa stalo - tetuša ma vo štvrtok vôbec nepočúvala a jednoducho mi vydala lístok na deň, kedy som si ho kupoval, ako to má vo zvyku (smejem sa sám na sebe, ako som veľmi ušetril čas) - tak na odporúčanie obsluhy utekám späť do "Travel Center", kde sa pokúšam vymeniť si lístok na nejaký so správnym dátumom. Týpek za kasou to našťastie všetko pochopí, čo sa stalo, prinesie mi nejaký A4 formulár, ktorým mi pro forma vrátia peniaze za nepoužitý lístok, za čo mi hneď vytlačia nový lístok. Tak to všetko vyplním, podpíšem a konečne dostanem platné lístky na vlak. Problémom však je, že je už 9.23 - 9.15 vlak už dávno odišiel, ale ďalší ide o 9.30, tak prechádzam - konečne úspešne - turniketom na nástupište a sadám si do môjho najobľúbenejšieho dopravného prostriedku - moderného vlaku (také tie elektrické, čo behajú po Británii a Nemecku a Rakúsku a vôbec po celej západnej Európe). Síce o 45 minút neskôr ako pôvodne plánované, ale nakoniec som predsa len konečne v správnom vlaku.

Dej 3. Upršaný Glasgow na rieke

Po zdarnom príjazde na Queen Street Station, Glasgow a stretnutí s Johnom sa vydávame cez upršané mesto k autobusovej zastávke, odkiaľ nás linka 100 vezme z George Square až k novootvorenému Riverside Museum, ktoré sa, očividne, nachádza na brehu rieky Clyde, a v ktorom sa nachádza výstava všetkého možného, čo si môže predstaviť pod pojmom história dopravy. Veterány, staré električky (doubledecker električku vidím po prvýkrát), vlaky, mopedy, motorky a vespy, koče a taxíky, člny, loďky, lode, parníky či krížniky, to všetko je tam schované. A, keďže ide o verejné múzeum, zadarmo. Tam pobudneme niečo cez hodinu, dúfajúc, že počasie sa umúdri - márne, stále je zamračené a popŕcha aj keď vychádzame z múzea a vraciame sa do centra. Dážď však striedavo prestáva a opäť začína, a dá sa na to po chvíli celkom zvyknúť, takže to až tak veci neprekáža. Po návrate na George Square máme niečo vyše hodiny čas pred tým, ako sa nám začne bus tour po meste, a, počúvajúc naše žalúdky, ktoré sa začínajú na obed opäť ozývať, sa vydáme hľadať niečo rýchle pod zub.

Hráškové Intermezzo

Nakoniec schádzame dolu schodmi do malého kafé, ktoré má byť ževraj skvelé (zovie sa Café Wander), kde sa usádzame a nakoniec si dávame hráškovú krémovú polievku s "black pudding" knedlíkmi, ktorú ja dopĺňam - po niekoľkých mesiacoch konečne - malým espressom. Polievka bola výborná - aj knedlíky, ktorých som sa trochu bál, ale nakoniec boli veľmi dobré. Čo určite musím do budúceho semestra vylepšiť, je moje varenie polievok, ktoré zatiaľ ostalo pri jednej paradajkovej :)

Dej 4. Glasgow za jazdy

Nasleduje niečo, čo som ešte nikdy v živote v žiadnom meste nerobil - bus tour po meste s audio komentárom. Nevadí, treba vyskúšať aspoň raz. Nasadáme teda do poschodvého autobusu a zaujímame predné sedadlá, aby bol čo najlepší výhľad. Autobus nás nasledujúcu hodinu a trištvrte vodí po celom centre mesta, a postupne prechádzeme popri katedrále, nekropolise, obchodníckej štvrti, veľkom parku Glasgow Green, podivnom obchodnom centre v tvare pyramídy, dlhočizných nákupných uliciach len pre peších, rôznorodom mixe historických a moderných budov, múzeu, v ktorom sme boli ráno, ďalšiemu veľkému parku, súčasťou ktorého je aj kopec, na ktorom sídli Glasgow University - a príznačne pomenovanou University Avenue prechádzeme cez campus, až do západnej "bohémskej" časti mesta plnej všakovakých reštaurácii a podnikov z celého sveta, kde končíme pri botanickej záhrade, kde sa otáčame a vraciame sa späť do centra. Po ceste sa dozvedáme okrem iného aj to, že Glasgow má (ako jediné mesto v UK mimo Londýna) metro, ktorá jazdí do kruhu, má len dve linky (pre oba smery jazdy v kruhu) a pre jeho oranžový vizuál ho volajú Clockwork Orange (ale ináč sa volá Subway a nie Underground, čo je síce trošku anachronisticky pôsobiace v Británii, ale nejako mi to neprekážalo). Keď opäť zastaneme na George Square, je už tma, a tak sa na hodinku odoberieme k Johnovi domov si oddýchnuť a posedieť, a hlavne vymyslieť, kam sa ísť najesť.

Viedenské finále

Aj keď sme nemali žiadnu Sacher tortu, ani štrúdlu ba ani schnitzel, toto finále si zaslúži názov viedenské, lebo ako sme kráčali nočným Glasgowom smerom k nejakej tej jedlo podávajúcej ustanovizni, centrum mesta mi neskutočne začalo pripomínať centrum Viedne. Tie dlhé, široké nákupné ulice v historickom centre, proste jasná Kärntner Straße a Mariahilferstraße, a ten konglomerát historických kamenných a moderných sklenených budov mi taktiež prišiel veľmi kontinentálne a v mysli sa mi vybavil Stephansplatz a tá sklenená opacha, čo tam postavili oproti Dómu. Ako sme jedli zapekanú cestovinu s lososom v (surprise surprise) Pizza Hut (áno, bolo tam veľa malých detí, ale bolo to rýchle a jedlo bolo prekvapivo dobré, aj keď to nebola pizza), zhodnotil by som to nasledovne: Glasgow je krásne mesto, a úplne odlišné od Edinburghu, oproti ktorému má oveľa európskejší feeling a (mimo historického centra) viac industriálny charakter, zatiaľ čo Edinburgh je skrz na skrz ostrovným, a hlavne oveľa viac akademickým a umeleckým, mestom. Ale nevidel som dosť na to, aby som posúdil, či je to najlepšie mesto v celom vesmíre, pre to sa ešte budem musieť vrátiť.

Doslov: V prvom rade, ospravedlňujem sa za absenciu fotiek, nejako som absolútne na fotenie zabudol a fotoaparát mi ani nenapadlo zobrať so sebou.
Ale hlavne, zajtra ma čaká posledný plný deň v Edinburghu v tomto roku, lebo štvrtok ráno už letím domov. A toto teda bude aj posledný článok v tomto roku z Občasníka. Dopočutia v novom roku!

God jul og godt nytt år!

Advent #4 - Smelosť

2011-12-18T12:00:00.000+01:00

Raz, dva, tri, raz dva tri
Zastaviť stáť,
Ruky v bok
Ty
A ty
A aj ty
pôjdete napravo
Ty tam
ty
a aj vy dvaja
vy pekne dozadu
A zvyšok
otočte sa doľava a ideme
Tebe to nedá, tebe sa to však protiví
napravo je fajn, vzadu tiež, ale aj tak ťa to ťahá láka volá rovno napriek všetkému okolo

Raz, dva, tri, raz dva tri
Pochodom vchod
Dajte sa na pochod
Ku sláve
ku moci
k peniazom
áno aj k moci
ak pôjdeš napravo
aj peniazom
ak ostaneš vzadu
aj sláve
tá naľavo čaká
Krásne to veci,
povieš si,
ale
tam vpredu pred nami tam sa rysuje čosi veľké a krásne čo ešte nevidno čo nikto nevidí

Raz, dva, tri, raz dva tri
Prečo stojíš?
Vpravo máš ísť
Nesmieš z cesty zísť
Nepáčí sa ťa?
nechceš byť
slávny
mocný
pekný
silný
ružový?
Do stropu nečum,
pohni sa
a choď ty rozum!
Rozum som a rozum budem ale doprava ťa to stále neťahá aj keď to čo vpravo je ťa ťahá

Raz, dva, tri, raz dva tri
A už kráčaš,
už to ide razdvatrištyri
Len...
KAM TO KRÁČAŠ
tam nesmieš
tam nejde predsa nik
vpravo je tvoj cieľ
tam ti aj podám doutník
len STOJ a nechoď vpred!
má to ešte čas
(neboj sa)
stačí zastať
zvrtnúť sa a ísť
Zaváhaš a hneď sa hanbíš pred sebou samým do ucha ti Lucia spieva odvaha ti chlape chýba

Raz, dva, tri, raz dva tri
Statoční a smelí
ľudia tohto sveta
uzrite
absurdného hlupáka
vopred sa vybral
čaká ako Estragon
že ho tam nájde
Godot nie je!
poučte sa
kým je čas
ten už nádej nemá
Naozaj? stratil som ju stratil som nádej som hlupák áno som áno som a hrdý hlupák som

Raz, dva, tri raz dva tri
Polícia hasiči
-volajte aj záchranku!
ideme ti na pomoc
(neboj sa)
zachránime čo sa dá
život bude dobrý
za to to nestojí
už budeme dobrí
dostaneš čo ti srdce piští
tam napravo aj naľavo
všetko máme
Piští srdce mi piští ale len vopred chce ísť nie už sa nebojím ďakujem odchádzam rovno

Raz a štyri, päť, dva tri jeden
Počítam počítam
zmysel to nedáva
veliteľ nadáva
ruku mi podáva
môj majetok predáva
moju ženu oddáva
keby bol sopka bola by láva
takto len červená hlava
hlava čo sa mi rozjasnila
zmysel stratila
zmysel našla keď vopred išla keď zistila že smelosť jej chýbala keď uzrela svetlo

tam priamo pred sebou

Multingual Kuchársky Tagesbuch III:

2011-12-14T13:12:00.001+01:00

Číslo tri bude niečím zvláštne - nepôjde totiž hlavné jedlo, ale o koláč (ak sa to tak dá nazvať). Pred nejakým časom som našiel recept na istý koláč (http://www.gutekueche.at/rezepte/4443/zucchini-kuchen.html), ktorý bol zaujímavý nie len preto, že vyzeral jednoducho, ale hlavne preto, že bol cukinový! Keďže som nič také ešte nikdy nejedol, povedal som si, že to raz musím vyskúšať. A príležitosť sa naskytla včera, keď sme mali na skupinke vianočnú party. Dal som sa teda do toho, všetko nastrúhať a zmiešať išlo celkom hladko (až na orechy, ktoré neviem, či som trafil správne - použil som arašidy, keďže recept nijako bližšie druh orechov nešpecifikoval... dali by sa zrejme použiť aj pistácie, cashew...). Hmota bola presunutá do pekáča, ktorý som zakryl alobalom a strčil pekne do trúby. Problém nastal, keď som ho po hodine vybral a nechal chladnúť - stred sa prepadol a bol úplne mäkký. Tak ešte pekne sa vrátil na pár minút do rúry, kde sa dopiekol tak ako mal. A tak som ho zabalil ešte celkom teplý a išiel som na skupinku nevediac, ako chutí alebo či je dobre dopečený. Našťastie však všetko dobre dopadlo, koláč slávil úspech a ja som prvýkrát v živote jedol cukinový koláč, ktorý bol prekvapivo dobrý! Ale nevyzeral ani trochu ako ten obrázok nad receptom (čo mu zjavne neuškodilo).

Number three will be in some ways special - it will not be about a main entreé, but about a cake (if one can even call it a cake). Some time ago I had found a recipe for a certain cake (http://www.gutekueche.at/rezepte/4443/zucchini-kuchen.html) that had been interesting not only because it had looked easy enough, but mostly because it had been a zucchini cake (or bread, as they call it here). Since I had never eaten anything like that before, I had decided to try it once. And the opportunity came yesterday when our small group Christmas party took place. So I jumped right into it, grating and mixing everything together went rather smoothly (except for the nuts, which I am not sure I chose the right ones - I used peanuts, because the recipe did not specify a type of nuts to be used... I guess you could use pistachio or cashew nuts as well...). The batter was then poured into a baking tray I then covered with aluminum foil and put it nice and well into the oven. Trouble came when I took it out after an hour and let it cool off - the center of the bread fell massively down and was still too soft. So it went straight back to the oven for a couple more minutes to get finished. When done, I wrapped it still warm and went to the small group having no idea what it tastes like or whether it indeed was baked all the way through. Fortunately everything turned out really well, the bread was really popular and I ate the first zucchini bread in my life - it was surprisingly tasty! But it did not look anything like the picture on the recipe (which obviously did not really hurt it in anyway).

Die Nummer drei wird irgendwie spezial werden - es wird nicht um einem Hauptgericht, sonst um einem Kuchen gehen. Vor mancher Zeit hatte ich ein Kuchenrezept gefunden (http://www.gutekueche.at/rezepte/4443/zucchini-kuchen.html), das hatte mich interesiert nicht nur weil es ziemlich einfach ausgesehen hatte, aber meinstens weil es hatte ein Zucchini Kuchen geworden. Und weil ich nichts wie ein Zucchini Kuchen gegessen hatte, hatte ich entschieden es ein Mal auszuprobieren. Und die Gelegenheit kam gestern, als unsere Kleingruppe die Weinachtsfeier hatte. Also finge ich gerade an, alles reiben und zussamenrühren war ziemlich einfach (außer den Nüsse, denn ich nicht sicher sein, dass ich die korrekte Art benutzte, weil das Rezept keine Art der Nüsse spezifiziert - ich hatte Erdnüsse, aber ich glaube man kann auch Pistazien oder Cashewnüsse benutzen...). Die Masse war dann in eine Kuchenform füllte, die ich mit einer Alufolie deckte und in das Rohr setzte. Probleme kam als ich die Form aus dem Rohr nahm und um zu abkühlen ließ - die Mitte fiel hin und war immer ganz weich. Deshalb musste der Kuchen in das Rohr zurückgehen für ein paar mehr Minuten um fertiggebackt zu geworden. Als er fertig war, packte ich die Form als der Kuchen immer warm war und ging nach die Kleingruppe und hatte keine Ahnung wie er schmeckt oder ob er tatsächlich fertiggebackt war. Glücklich alles fiel gut aus, der Kuchen war ein großen Hit und ich aß ein Zucchini Kuchen der erste Mal in meinem Leben - er schmeckte überraschend gut! Aber er sieht in keinem Fall wie das Foto im Rezept aus (das schadete den Kuchen offenbar nicht).

Advent #3 - Trpezlivosť

2011-12-11T11:00:00.000+01:00

Opäť ďalší deň a opäť nič.
Nič neprišlo, nič, čo by ukojilo tvoj chtíč
Chtíč, ktorý máš od nepamäti
Nepamäti, ktorú si prežíval ako mimino
Nepamäti, ktorú zdieľaš s ľudstvom
Nepamäti, po ktorej tajne túžiš

Opäť ďalší deň a opäť nič.
Nič, čo by ťa nadchlo a to si sa tak tešil
Tešil, lebo správy bolo toho plné
Plné radosti a nadšenia o všetkom
Plné sľubov a predpovedí utópie
Plné záruk a výskumov a dát

Opäť ďalší deň a opäť nič.
Nič, a to už čakáš roky a roky a storočia
Storočia stratené v nepamäti ľudstva
Ľudstva, ktoré túži ale vlastne nechce
Ľudstva, ktoré verí aj poperia
Ľudstva, zaseknutého v nerozhodnosti

Opäť ďalší deň a opäť nič.
Nič - začínaš pochybovať, čo je pravda
Pravda prestáva mať zmysel po tom všetkom čakaní
Čakaní, ktoré mnohí nezvládli
Čakaní, pre ktoré máme čo v bulváre čítať
Čakaní, bez omegy a alfy?

Opäť ďalší deň a opäť nič.
Nič, pretože si to predpokladal a vedel
Vedel a zistil si už všetko o ničote
Ničote, ktorá je všade navôkol
Ničote, ktorá čaká, kedy ty prestaneš čakať
Ničote, ktorá je krajšia ako nič

Opäť ďalší deň a opäť nič.
Nič čo by ťa prekvapilo a tak už nečakáš
Nečakáš a teda nedúfaš a teda nechceš a teda netúžiš
Netúžiš po konci dlhej noci
Netúžiš po východe slnka
Netúžiš, lebo nevieš čo slnko je

Opäť ďalší deň a opäť Ničota.
Ničota, ktorá ti pomohla naveky zabudnúť
Zabudnúť, že je nejaké naveky, a že niekedy bolo naveky

Naveky,
ktoré je príliš dlhé
a príliš ďaleko

Multilingual kuchársky Tagesbuch II:

2011-12-10T16:37:00.001+01:00

Tak, a je tu nový viacjazyčný kuchársky počin, a výsledné dielo opäť pochádza z nemecky hovoriacej krajiny. Tentokrát však nie z Rakúska, ale zo Švajčiarska. A tým receptom je veľmi jednoduché, ale za to sýte, variabilné a predovšetkým echt tradičné jedlo, ktoré tam pod Alpami volajú Rösti. Základ pozostáva vlastne len zo zemiakov (http://www.gutekueche.at/rezepte/2494/roesti.html), a pripomína teda trochu zemiakové placky, ale dá sa obzvláštniť a dochutiť kadečím - ja som si zvolil syr, petržlen a slaninu. Postup je príšerne jednoduchý, ale zdĺhavý - zemiaky treba najprv uvariť, potom ich ošúpať a nastrúhať ako syr. Túto zemiakovú hmotu potom zmiešame s našimi zvolenými prísadami, pridáme nejaké to korenie alebo soľ (ktorej som mohol pridať asi viac :P), vytvarujeme z toho také (hrubé) palacinky a na masle alebo oleji vypražíme od svetlohneda. Mne vyšli z troch zemiakov dve veľké placky, a mal som to problém zjesť :) Takže vrelo odporúčam, s prísadami sa dá experimentovať, a pritom je to tak hrozne jednoduché.

So, a new multilingual culinary creation is here, and the resultant piece comes again from a German-speaking country. This time, however, it is not Austria, but Switzerland. And the recipe is a very simple, but all the more filling, variable and, most importantly, truly traditional dish they call Rösti down there under the Alps. The basic form consists basically just from potatoes (http://www.gutekueche.at/rezepte/2494/roesti.html), and thus resembles Slovak potato "pancakes", but it can be enhanced with whatever you may find - I went for cheese, parsley and bacon. The cooking process is extremely simple, but timely - potatoes first need to be cooked, then peeled and grated like cheese. This potato mass is then mixed with our ingredients of choice and some seasoning and salt (of which I could have added more :P), and from this we form a sort of (thick) pancakes that we then fry on butter on oil until they are light-brown. I made two really large pancakes out of three potatoes, and I had trouble finishing it :) So I highly recommend this, you can experiment with the ingredients, and yet it is just so simple to make.

Also, eine neue multilinguale kulinarische Kreation ist hier, und das Ergebnis kommt nochmals aus einem Deutschsprechenden Land. Dieses Mal ist das Land nicht Österreich aber die Schweiz. Und das Rezept ist ein ganz einfaches, aber umso mehr füllendes, wechselhaftes und, am wichtigsten, echt typiches Gericht, das da unter die Alpen Rösti genannt ist. Das Grundrezept ist meinstens nur aus den Kartoffeln gemacht (http://www.gutekueche.at/rezepte/2494/roesti.html), und deshalb ähneln es die Slowakische Kartoffelpuffer, aber es kann verbessert wird mit tatsächlich irgendwas - ich wählte Käse, Petersilie und Speck. Die Zubereitung ist ganz einfach, aber braucht viel Zeit - die Kartoffeln werden erst gekocht, dann werden sie geschält und gerieben wie Käse. Diese Masse wird nachdem mit unseren Zutaten und Salz und Pfeffer (die ich mehr benutzt könnte :P) gemischt, wovon machen wir (dicke) Puffer, die werden auf entweder Butter oder Öl hellbraun gebraten. Ich machte zwei sehr große Puffer, die ich Probleme zu beenden hatte. So ich muss dieses Rezept empfehlen, man kann damit experimentieren und es ist nur so einfach.

Rösti

Multilingual kuchársky Tagesbuch I:

2011-12-07T15:34:00.001+01:00

Na dnešok som si vymyslel náročnú a možno aj trochu trúfalú zábavku na varenie - tirolské knedľe. Jedol som ich párkrát v Rakúsku a hrozne mi chutili (ale len taký polotovar z Billy), a keďže v Škótsku nepoznajú ani Billu, ani knedľe a ani Tirolsko zrejme, rozhodol som sa ich spraviť úplne od začiatku. Nájsť recept nebol problém, rakúšania sa so svojími špecialitami radi podelia (http://www.gutekueche.at/rezepte/967/tiroler-knoedel.html), ani ingrediencie neboli práve náročné či exotické, a tak som sa do toho dal. Jednoduché to je po bod, v ktorom človek zmieša všetky ingredience do jednej hmoty. Potom však treba túto hmotu variť (čo mi nedošlo úplne hneď) a odhadnúť, kedy to má tú správnu konzisentciu, čo sa mi úplne nepodarilo asi. Dal som dokopy 9 knedlíkov, z ktorých som 4 dal variť a 5 som strčil do mrazničky na neskôr (možno im mráz prospeje). Pri varení sa však prejavila nedostatočná tuhosť cesta - keď som ich vybral, boli príliš mazľavé a príliš mäkké (nerozpadli sa, ale mohlo to byť lepšie). Takže nabudúce ich skúsim po uvarení asi ešte trochu na panvici opiecť.

For today I came up with a difficult and perhaps rather daring cooking experiment - Tyrol dumplings. I had eaten them in Austria a couple of times and really loved them (though only the ready-made ones from Billa), and since here in Scotland no one has ever heard of either Billa or dumplings (or Tyrol for that matter), I decided to make them from scratch. Finding a recipe was not a problem - the Austrians are happy to share their specialties with others (http://www.gutekueche.at/rezepte/967/tiroler-knoedel.html), and the ingredients did not seem to be too difficult or exotic either, so I decided to go through with it. It was easy right up to the point, where one mixes all the ingredients into one mass. What was needed, however, was to cook this mass (which did not occur to me right away) and guess when it reaches the desired consistency, and this did not work out too well. I made 9 dumpling out of the mass, 4 of which I decided to cook in boiling water and 5 of which I put into the freezer for later (the freeze may do them some good perhaps). The insufficient consistency manifested itself in cooking - when I took them out, they were too sticky and soft (they did not fall apart fortunately, but it could have been better). I guess I will try to fry them slightly after I finish cooking them next time.

Heute entschied ich ein ziemlich schwieriges und vielleicht aus mutiges Rezept zu kochen - Tiroler Knödel. Ich hatte sie in Österreich ein paar Mal gegessen und sehr gut gefunden (obwohl nur die fortgestellte Knödel aus Billa), und weil niemand hier in Schottenland von entweder Billa oder Knödel (oder, tatsächlich, von Tirol) gehört hatte, entschied ich sie aus dem Nichts zu machen. Das Rezept zu finden war keines Problem - die Österreicher sind froh um ihre Spezialitäten zu teilen (http://www.gutekueche.at/rezepte/967/tiroler-knoedel.html), und die Zutaten sah auch nicht so schwierig oder exotisch aus, zog ich damit durch. Es war einfach so weit, bis man alle Zutaten miteinander verrühren musste. Nachdem musste man aber diese Masse kochen lassen (was wusste ich nicht zuerst) und raten, wenn die Masse die richtige Konsistenz hat, und dies machte ich nicht so gut. Ich machte neun Knödel, vier wovon kochte ich und fünf wovon setzte ich in die Gefriertruhe (vielleicht der Frost wird helfen sie). Die ungenügende Konsistenz manifestierte sich währen des Kochens - als ich sie nahm raus, sie war zu klebrig und weich (nein, sie fiel auseinander nicht, aber es könnte besser werden). Nächste Mal werde ich sie ein bischen braten nach dem Kochen.

(keď budem vedieť po nórsky minulý čas, pribudne sem aj nórština časom :) a prosím, opravujte a komentuje, hlavne nemčinu teda :))

Advent #2 - Bdelosť

2011-12-04T14:42:00.001+01:00

Život nevyhnutne smeruje k veľkolepému cieľu,

veľkému finále,

majestátnemu záveru všetkého

- túžob, nádejí, hrôz aj obáv -

len nestrácaj vieru

tak

ako keď som sa raz kedysi ženil.

Život zaslúži si veľké Ž keď uteká preč zo zajatia,

kde vyhrám,

kde všetko minulé skončí

- námaha, práca, skutky a činy -

všetok význam stratia

tak

ako keď som sa raz kedysi Ženil.

Dôležité je začat, rozhodnúť sa jedno ráno,

že teda idem,

nasmerujem svoj život k cieľu

- chcem, túžim, idem a som -

všetko, čo treba, je to áno

tak

ako keď som sa raz kedysi ženil.

Nič iné nehrá zásadnejšiu rolu pri výhre,

ako vedomé

jasné a artikulované vyjadrenie

- nebol som, som, budem a vydržím -

o nič iné nejde v tejto hre

tak

ako keď som sa raz kedysi ženil.

Kebyže môžem, budem len odovzdane čakať,

vznášať sa

s hlúpym úsmevom na perách

- hotovo, dokonané, tu som skončil -

prečo by som mal ísť si cvakať?

tak

ako keď som sa raz kedysi ženil.

Veď čokoľvek by som spravil aj tak nezmení

to jedno áno

čo padlo na počiatku

- príprava, údržba, budovanie a pozvánky?

čistá zbytočnosť z nich pramení

tak

ako keď som sa raz kedysi ženil.

Tak som čakal, čakám a budem čakať,

až do cieľa,

až pokiaľ zaslúžene nevyhrám

- vydržal som, odolal som a vyhral som -

čakanie hrá mi priamo do karát

tak

ako keď som sa raz kedysi ženil.

Keď som sa raz kedysi ženil,

prišiel Deň

Deň cieľ, Deň finále

- obrad, sobáš, torta a frak -

len som zaspal, a Deň s dňom si zamenil

a tak

som sa nikdy vlastne neoženil.

Ušla mi.

Deň po.

Advent #1 - Otvorenosť

2011-12-02T14:56:00.001+01:00

Kľúč, dierka, zámok, klik, a je to. Dvere pevne zatvorené

pred desivým chladom vonkajšieho mňa a teba a nás

kde všetko, čo poviem a cítim a myslím má dôsledky

kde nie som sám kde som obkľúčený a telo mám obnažené

Háčik, okenica a okno, buch, a je to. Aj okná na dome

krásne zabezpečené pred tou hrôzou čo tam von straší

čaká na mňa ja to viem stále ju počujem slintať,

túži po mne, chce nás všetkých zhltnúť takých akí sme

Tlačidlo, klávesnice, píp, a je to. Alarm nastavený a aktívny

nik sa už neprešmykne cez moje hradby nie ani myš

všetko viem všetko vidím všetko strážim všetko

nemôžem pripustiť, aby TO von spáchalo na mne premeny

Buch buch a klop a klop, a je to, nech je to čo chce

TO, čo klope na moje dvere, do môjho domu nikdy nevkročí

TO viem iste, to som zabezpečil, to si ustrážim

Keby sa TO nejako prepchalo zámkom, chytí sa aj tak do pasce

Há, héj a hú a hú, a je to, už TO aj kričať začalo

volá vábi láka ťahá prosí volá prosí volá stále

nemôžem povoliť, nemôžem otvoriť, nemôžem pustiť - dvere

na lacné triky nikto ma nedostane, žiadne vonkajšie strašidlo

Ooo, ááá, smrk a fňuk, a je to, plač - skúša novinku

prefíkanosťou a dôveryhodnosťou sa mi skoro rovná

nečudo, že skoro každý deň niekto TOMU sa podvolí

vytiahnutí von skončia v mraze, môžu si chystať rakvu

Buch, fňuk, ááá a škrk, a je to, všetko naraz skúša

uvedomuje si, že ja sa nepodvolím, ja som mocný

srdce a rozum z kameňa, mňa vonkajší des nelapí

chudáci, čo uverili - zaslúžili si asi smrť od tohto šaša

Fúú, ticho, fíí a vietor, a je to, vzdalo sa to boja

a to bez boja, krása, vyhral som, moja spása

vytrvalosťou a rozhodnosťou som odolal príšere

strachu, hrôze a desu zimy von som sa postavil, áno, JA

Cŕrn, zív, slnko a budík, a je to, nový krásny skvelý deň

deň osláv, deň víťazstva nad vonkajším desom - naveky

raz porazený pyšný des už nikdy nepríde ma zvádzať

bezpečne môžem otvoriť brány okná dvere oči - pozrieť rannú srieň

Tlačidlo, kľúč aj okenica, a je to, vpúšťam svetlo dnu

stláčam kľučku na vchodových dverách, opatrne,

nadychujem sa zhlboka a vykročím do svetla dňa

môj tretí krok dopadne na veľkú kopu snehu, vysuší mi slinu

Žuch, hups, sneh a niečo mäkké, a je to, sklápam zrak

aby som rozpoznal, čo sa to ukrýva pod nánosom

snehu, pozostatku včerajšieho desu a strachu a von

mrazí ma a nie zo zimy - to nie je hlina ale ľudský vrak

Zrazu si

spomeniem

Nečakal som

náhodou

včera návštevu?

(trochu oneskorené, viem, ale zvyšok bude načas)

Občasník z Edinburghu (1.1.11) Mein Deutsches Wochenende

2011-11-28T20:20:00.001+01:00

Nie nie nie, nebol som cez víkend niekde v Berlíne, ani som nezmenil môj odbor na nemčinu, ale aj tak som mal celkom nemecký víkend, a súvisí to skôr s nemeckým jazykom ako s Nemeckom ako takým. V Edinburghu totiž od štvrtku otvorili vianočné trhy, ktoré však, na rozdiel od akýchkoľvek iných - normálnych - európskych trhov, ktoré sú domáce a tradičné a neviem aké, sú v Edinburghu, prekvapivo, nemecké. Ale postupne.

30. november je v Škótsku St Andrews Day, patróna Škótska, ktorého kríž majú aj na vlajke. Pri tejto príležitosti boli (okrem iného) vstupy na hrady a iné historické pamätihodnosti Škótska zadarmo, edinburgský hrad nevynímajúc. Taktiež som sa vďaka tejto akcii dozvedel, že v Edinburghu sú hrady rovno dva, Edinburgh Castle a, o niečo menší a oveľa menej známy, Craigmillar Castle. V skratke = dva hrady v Edinburghu, na ktoré je cez víkend zadarmo vstup (=ušetríš okolo 20 libier), no nekúp to. Tak sme sa so Slávkou (spolužiačkou aj z IB aj z Špbbb) dohodli, že v sobotu pôjdeme na ten hrad a v nedeľu na ten menší, ktorý však nie je až tak vhodne umiestnený úplne v centre mesta.

Prišla sobota. A, ako sa to hovorí, človek mieni...? Jednoducho, od minulého týždňa sa v Edinburghu vetrá až přespříliš (t.j. fučí tu zatiaľ najviac ako som doteraz zažil). A čo, pýtate sa, veď hrad je opevnená kamenná stavba, ktorá vydržala stáročia anglicko-škótských doťahovačiek (a dokonca aj eróziu), nejaký ten vetrík jej predsa nemôže uškodiť. A aj keď to je samozrejme pravda, a hradu sa nič nestalo, súčasťou hradu, náchadzajúceho sa mimochodom na kopci trčiacom nad mestom, je aj veľa otvorených plôch, predovšetkým všakovakých nádvorií a hradieb, kde môže byť silný vietor celkom nebezpečný ani nie tak pre hrad samotný ako pre návštevníkov, ktorí sú väčšinou celkom náchylní podľahnúť takmer čomukoľvek. A preto po príchode pred hradnú bránu dozvedáme sa tú osudovú správu - hrad je pre dnešok kvôli vetru zatvorený. Plán sa začína rúcať ako domček z karát, a to sme ešte ani vlastne nezačali. Panika. Chaos. Strach. Pocit neschopnosti. (:D)

Hrad sa teda na sobotu ruší, treba vymyslieť alternatívny program. Po zvážení viacerých kritérii (vzdialenosť, cena lístka mimo akcie) vymýšľame nasledovný plán boja: dnes už žiaden hrad (namiesto toho pôjdeme len trochu poobjavovať mesto a pokúsiť sa nájsť tie bájne vianočné trhy a klzisko) a zajtra sa opäť pokúsime pokoriť hrad (chudák Craigmillar Castle síce vyzeral pekne, ale, predsa len, treba k nemu ísť asi 45 minút peši, a ušetrili by sme len 5 libier a nie 15).

A tak sme sa vydali smerom nadol cez Princess Street Gardens až na samotnú Princess Street, kde sme začali hádať, kde asi tak tie trhy môžu byť - či podľa toho, odkiaľ alebo kam smeruje najviac ľudí, alebo podľa vôní, ktoré (ne)cítime. Keďže sme nič necítili, tak sme sa vydali po smere vetra, a o pár sto metrov sme pri národnej galérii natrafili na prvé stánky, od ktorých už bolo cítiť tú známu vôňu Bratwurstov, Glühweinov a Strudelov. Veľkosťou je síce taký smutnejší, asi tak veľký ako ten malý tržíček, čo býva vo Viedni skrytý za Museumsquartier (názov ulice/námestia si nepamätám), ale je za to echt nemecký - stánky prevádzkujú Nemci niekde od Frankfurtu, nápisy na menu aj stánkoch sú po nemecky, a aj jedlo a pitie je naozaj nemecké (až sa bojím, že chudáci Briti tomu nebudú rozumieť :)). A hoci nie som najväčší fanúšik vianočných trhov (lebo je tam veľa ľudí a smrdí z toho oblečenie), tento ostrovček kontinentálnej civilizácie vyzeral skoro ako domov (to bude tou Viedňou hneď za rohom...). A konečne som po dlhom čase videl reálnu nemčinu :)

A tak sa skončila sobota, zanechávajúc vo mne nemecko-vianočnú náladu, a mohla prísť nedeľa.

Nedeľa bola prekvapujúco prívetíva, čo sa počasia týka. Teda, slnka veľmi nebolo, aj fúkalo, ale nebol to hurikán, nepršalo, a vonku sa dalo vydržať dlhšie ako 10 minút (človek si nenavyberá). Vydali sme sa teda na hrad, kde nás už našťastie pustili dnu, a ocitli sme sa konečne na nádvorí.

Nádvorie hradu a výhľad na Edinburgh

Tam našťastie veľa turistov nebolo (teda, bolo, ale žiadne tlačenice tam neboli, hrad je dostatočne rozľahlý), a tak sme sa mohli pustiť do prehliadky. Po nejakých tých obligatórnych výhľadoch sa ideme pozrieť na One O'Clock Gun, ktorá každý deň okrem nedeľe výstrelom ohlasuje, že je jedna hodina poobede už od 19. storočia spolu s časovou guľou, ktorá je umiestnená na Nelsonovom monumente na kopci oproti (je vidieť na prvej foto) a je presne o jednej zhodená z takého bieleho stožiaru dole.

One O'Clock Gun

Na hrade je toho však oveľa viac ako len jedno delo (tých je tam nespočet), a preto sa vydávame nahliadnuť aj do interiérov tejto pevnosti. Stúpame po hradnom vrchu vyššie a vyššie až vstupujeme do hlavnej časti hradu, kde sa napríklad nachádza aj škótsky vojnový memoriál a sú tu umiestnené aj škótske kráľovské klenoty, ktoré sme však nevideli, lebo dĺžka radu, ktorý bolo treba pre ne vystáť, bola dostatočne odradzujúca.

Budovy hradu. Posledná je miestom odpočinku kráľovských klenotov.

Zabúdame teda na klenoty, a vyberáme si radšej niečo oveľa zaujímavejšie - výstavu o vojnových väzniciach, ktoré tvorili dôležitú súčasť hradu po stáročia. Schádzame schodiskami a schodiskami do podzemia, kde sa stretávame napr. s podmienkami, v akých väzni žili a ručnými prácami, ktorým sa venovali (od výroby malého nábytku, modelov lodí až po falšovanie bankoviek).

Väzenské cely - bola tam tma, fotky trochu nevyšli.

Po temnej prehliadke väzníc sa opäť vynárame na povrch, pozeráme aj spomínaný memoriál, v ktorom sa však nemôže fotiť, rovnako ako aj Veľkú sieň, ktorá je teraz až na veľa zbraní vlastne prázdna.

Hore: Kaplnka, kde je vojnový memoriál; Dolu: Veľká sieň.

Na najvyššej úrovni hradu nás už toho veľa nečaká, a tak len míňame nejaké tie delá, a po Lang Stairs schádzame opäť tam, kde sme začínali.

Delá, výhľad a Lang Stairs

Tu sa však naša prehliadka nekončí - súčasťou hradu je aj Scottish War Museum, ktoré taktiež treba pozrieť, keď už sme teda tu a zadarmo. Už sa stmieva, tak výhlad spred múzea je už trochu tmavý, ale za to na úplne inú stranu mesta:

Múzeum je prekvapivo rozsiahle, so sekciami pokrývajúcimi všetko o Škótoch a vojne, čo by si len človek mohol zmyslieť, od stredovekých zbraní, cez politicko-diplomatické aliancie s Anglickom či Francúzskom až po náborové plagáty zo svetových vojen (a samozrejme krásnu vojenskú propagandu všade navôkol, brr).

Stálo to všetko za to, ale nohy ma už bolia poriadne, nachodili sme toho dnes dosť. Už sa zotmelo, treba ísť domov. Avšak to nie je ešte koniec nemeckej nálade, ktorá stále pretrváva, a ktorá sa prejaví čirou náhodou nedeľu večer počas pozerania Melanchólie (nič vám nepoviem, len to, že si to všetci musíte pozrieť!), keď zrazu dostanem brutálnu chuť na Kaiserschmarrn. A to je tá krása varenia si pre seba - stačí mať správne ingrediencie (čo pri trhanci naozaj nie je problém), a môžem nasýtiť akékoľvek len chute môžem mať.

Mahlzeit!!

Občasník z Edinburghu (1.1.10) Spomínanie na príchod do Edinburghu

2011-11-16T22:48:00.001+01:00

Predtým, ako som sem 10. septembra priletel, som v Edinburghu v živote nebol, nevedel som, ako mesto vyzerá, čo ma čaká - jediné, čo som vedel, bolo, že som si na mape pozrel, kde približne bývam, a kam ma zavezie autobus z letiska. A to sa aj stalo - vystúpil som z lietadla, opustil budovu letiska, nasadol do doubledecker-u smer Edinburgh a viezol sa.

Čo som však nečakal, a čo ma celkom potešilo, bol fakt, že na zastávke autobusu som zahliadol akési červené mikiny s logom University of Edinburgh, ktorých majitelia mali v rukách nejaké tie papiere, čo sa podobali na mapy. Zdanie neklamalo - keď som vytrepal z autobusu môj obrí kufor a aj svoje obrovské telo (:D), ľudia v červených mikinách sa mi prihovorili a potom, čo sa ma opýtali, kde mám bývať (čo som im, samozrejme, povedal), mi na mape ukázali, kde to presne je, ako je to asi od miesta, kde sme sa práve nachádzali, ďaleko a ako sa tam najlepšie dostať (teda či ísť peši, vziať si taxi alebo bus...)

Takýto prístup bez pochýb zjednodušil prvý deň na univerzite nejednému stratenému študentovi a študentke, pretože sa nie len dozvedel, kde to vlastne býva, ale aj to, ako sa tam najlepšie dostať a koľko mu to asi bude trvať, a to od ľudí, ktorí už nejaký ten čas v Edinburghu strávili a v meste sa vyznali. Toto je veľmi dôležité - noví študenti nedostali turistického sprievodcu s mapou, ako sa dostať do svojho nového bydliska, ale čakali na nich živí študenti z mäsa a kostí, ktorí im osobne poradili, ako sa kam dostať.

Samozrejme, sú veci, ktoré mohli byť lepšie - napríklad si osobne myslím, že to občas preháňali s odhadovaním toho, či sme tú či onú vzdialenosť zvládnuť peši a odporúčali taxíky/autobusy aj keď to bolo zbytočné. Možno by bolo úplne najideálnejšie, aby si niekto s nami tú cestu aj odkráčal aspoň z väčšej časti, aby sa človek naozaj nestratil, aj keď som si vedomý toho, že na to určite nemala univerzita kapacity. A krásne by bolo, keby mi počas toho sprievodu aj ukázali iné dôležité/zaujímavé miesta, ktoré budem potrebovať poznať ako študent.

Ale to by som chcel asi trochu veľa od chudákov študentov, ktorých univerzita nemá šancu dokopať toľkých k tomu, aby celý deň behali tam a naspäť po celom centre mesta sprevádzajúc študentov zo staníc a zastávok. Ale bolo by to super. A keďže viem, čo to znamená byť sám v novom meste, či už ako študent alebo turista, mám pocit, že niečo v našom vnímaní turizmu chýba - osobný prístup zameraný na jednotlivca - turistu, ktorý prišiel sám do mesta a chce sa dozvedieť niečo nové, zaujímavé a autentické, niečo, čo mu môžu ponúknuť len miestni, niečo, kam by sa s klasickými turistickými sprievodcami nedostal, lebo by celý deň strávil pozeraním pamiatok, ktoré sú na každej pohľadnici z daného mesta, a celý pobyt by prežil v "turistickej skupinovej bubline" bez toho, aby niečo reálne z toho mesta spoznal.

A preto prichádza Walk With Me. Zatiaľ toho nemôžem povedať veľa, ale môžete sa prihlásiť na náš mailing list tu a sledovať nás na Twitteri, Facebook-u a Google+. Taktiež sa zastavte na našom bratislavskom foto-blogu a prispejte svojim kúskom k našej zbierke fotografií Bratislavy. A kráčajte s nami.

Morálne dilemy

2011-11-07T23:05:00.000+01:00

Budú voľby. Opäť. A s voľbami opäť prichádzajú aj všetky tie krásy demokracie, ako predvoľebná kampaň, osočovanie sa navzájom (ale nie príliš, aby zas sme potom mohli nejakú to koalicíu zostaviť, veď sme kamaráti koniec koncov), debaty, a rozhodovanie sa, komu teda nakoniec ten hlas hodím. A samozrejme, tá najdôležitejšia dilema - budem vôbec voliť?

Prečo by som vôbec uvažoval o tom, že nepôjdem k voľbám? Veď sa tak oberám o jedinečnú možnosť ovplyvniť to, kto bude viesť túto krajinu (ktorá je mimochodom podľa názvu Republikou a nie Demokraciou, ale to by bolo na dlhú debatu ešte...), vyjadriť svoj názor a zabrániť tomu, aby môj hlas prepadol (a efektívne tak podporil najsilnejšiu stranu - áno, teba, Róbert). Mal by som si cenniť toto právo voliť slobodne a demokraticky, právo, za ktoré ľudia roky bojovali a trpeli. Mal by som skrz akt volieb vyjadriť moju predstavu o smerovaní mojej vlasti.

To je všetko síce veľmi pekné a vznešené, ale ja sa pýtam predovšetkým toto: žije človek v skutočne slobodnej spoločnosti len preto, že si môže raz za x rokov zvoliť svojho pána? Alebo, že sa k moci môže dostať teoreticky hocikto, kto získa dostatočne veľkú podporu populácie? Nehovoriac už ani o tom, že vďaka voľbám môže potom Štát predstierať legitimitu, lebo “toľko a toľko percent” ľudí sa zúčastnilo volieb, a teda podporuje jeho existenciu.

V skratke, všetko to smeruje k tej úplne základnej, čisto eticko-morálnej otázke: Ak považujem moc Štátu z princípu za nelegitímnu a násilnú, môžem sa zúčastniť volieb, ktoré nie len, že potrebujú na svoje fungovanie násilne získané finančné prostriedky z daní, ale predovšetkým podporujú samotnú existenciu Štátu? Áno, môžem si mojou voľbou vybrať, či chcem, aby Štát nejakú časť môjho života kontroloval viac alebo menej, aby bol “menší” alebo “väčší”, ale priama implikácia voľby je, že súhlasím so samotnou existenciou toho, čo voláme demokratický Štát. V tomto zmysle voľby naozaj nič nemenia - nepodporujú systémovú zmenu, len súboj o moc a doťahovanie sa o detaily.

Takže, je to morálne obhájiteľné, pristúpiť ku voľbám s čistým svedomím? Alebo má význam voliť “menšie zlo”? Je obhájiteľné, voliť stranu, ktorá síce bojuje za menšiu rolu Štátu, ale stále istú existenciu Štátu vyžaduje a obhajuje? Alebo je len jeden akceptovateľný postoj - nevoliť a vyjadriť tak svoj nesúhlas zo samotnou existenciou Štátu a svojou neúčasťou podkopávať legitimitu štátnej moci?

Toto sú dilemy, nad ktorými rozmýšľam momentálne. Áno, takéto veci ma úprimne trápia. Vyjadrite sa!

Libertarianism v Christianity

2011-11-05T22:46:00.000+01:00

In the light of the recent Occupy movement protests (many members of which quote or otherwise use Jesus as their hero and role-model in fighting the greedy bankers) and prominent characters from the Christian world calling for more regulation of the financial industry (Archbishop of Canterbury) or the establishment of more powerful global economic institutions (The Holy See), one does start to ponder the question whether there is a political ideology (or economic order) that is intrinsically (anti-)Christian that all believers should embrace? True, many American Christians would automatically name Conservatism, while a substantial number of more liberal European followers of Christ would reject it because of its “lack of compassion and solidarity.” What about Libertarianism then? Is this radical free-market (often even anarchist) philosophy introduction of which would see the elimination of the Welfare State and public education, or legalization of hard drugs (to name a few) completely at odds with Christianity? Or could these two be reconciled? I will try to show that, yes, they can.

The centerpiece, the very essence of Libertarian philosophy, is the principle of self-ownership and the consequent concept of natural rights (natural = applicable at any point in history and anywhere around the globe); the only right I can exercise in the state of nature (think Adam and Eve after being expelled from Eden) is the right of self-ownership, the right to my own body to do with it whatever I please (in usual human-rights terms, rights to life and liberty). Furthermore, if I own my own body, I have to also own the product of any part of my body - the fruits of my labor (right to private property). Since these rights are inalienable, the only role a government (if we are of course to have a government) should have is to protect these rights, i.e. leave people alone so long as they do not harm or enslave others, or steal.

The core of Christian teaching is the realization that men are sinful, fallible creatures that need the sacrifice of Christ to have their sins forgiven - they cannot do this alone; and any attempt to live your life solely on your own will inevitably lead to disasters, disappointments and death. But if this is true, how can a Christian advocate complete liberty when they realize people will inevitably fail to make the right choices and end up hurting themselves and others around them? Do we not need some sort of authority to guide us, to steer us into the right direction?

Yes, we need authority, we need guidance, we need help to lead our lives in a way that glorifies God and puts others before ourselves. But, as the whole point of following Christ is the conscious and voluntary decision to do so, this authority must also be voluntary. Hence this authority cannot be no one but Christ and God’s Word, not a secular, man-made government that uses force and violence to make us conform to certain moral standards of the society.

But, then again, if we know what one ought to do from the Bible, and we know it is good and beneficial to follow it, shouldn’t we try to enshrine these principles into the law so that we would create a moral and just society? Is it not our responsibility?

No. The point of Christianity and the point of evangelism is to demonstrate to others the love of Christ through our actions, and not to use force and/or the sheer number of Christians (especially) in the West to make others follow the Decalogue. That is not Christianity, that’s legalistic religion. A religion without a relationship will never deliver the fruits we would hope it to deliver, and so any attempt to impose Christian morals upon a certain society could quite easily backfire by the spread of either hypocrisy or outright resistance and rejection of Christianity (or both).

Ok, but what about all the poor and needy and suffering in the world? Should we not try to help them, share our wealth with them? Wouldn’t they just die on the street in a “Libertarian Utopia” because there would be no one to help them for free?

Yes, yes and no. Helping the poor and the oppressed is one of the most recurring themes in the Scriptures:

"'Love the Lord your God with all your heart and with all your soul and with all your mind.'This is the first and greatest commandment. And the second is like it: 'Love your neighbor as yourself.' All the Law and the Prophets hang on these two commandments." (Matthew 22, 37-40, NIV)

But nowhere does it say “Extract money from thy wealthy neighbor and give this money to thy neighbor in need.” Libertarians as one of very few people realize that taxation is outright theft and violation of your natural rights as it implies that the government owns you and decides what percentage of your income you can keep; and that, as Bastiat remarked, “government is the great fiction through which everybody endeavors to live at the expense of everyone else.” Israel was warned when they demanded a king in 1 Samuel 8, 10-18 about all the dangers of an oppressive government, but they did not listen; we should aspire to do better than that.

Moreover, there are other rather important commandments that this call for a redistributive government violates. Firstly, we obviously have “You shall not steal”, regardless of the motives and the use of the stolen goods (robbing a grocery store in order to feed the homeless will not prevent from being accused of theft, and yet the government steals on this pretense on a daily basis and is never brought into account). But secondly, there is also “You shall not covet your neighbor’s house” - if we believe that we have a right to some material goods just because others have it but we cannot afford it is not a call for social justice, but a manifestation of envy and greed (yes, greed, the very same greed OWS protests against). “The one who is unwilling to work shall not eat,” remember?

Finally, when we see people suffering, are we to actually do something to help them or just call on the government to do something about it? Do we not evade our responsibilities by saying that “I pay my taxes, why should give any more to the needy - the government will take care of it”? It was H D Thoreau that recognized long ago that simply petitioning the government to eradicate any injustice is in effect doing nothing to fight this injustice. And (not that long ago) it was John Paul II who said that the Welfare State can never address the problems of the people as effectively as “by people who are closest to them who act as neighbors to those in need,” and that by relying too much on the State, we do nothing ourselves to help the needy.

The last point we should probably address is the problem of what is usually called the “civil liberties.” How can Christians support an ideology that would let people take drugs or even commit suicide? Will this not eventually destroy the society? One, we must realize that the secular law is not (or should not be) a moral code - that which is legal does not have to be moral (and, sadly, often also vice versa). When we teach people, and especially the youth, that for instance doing drugs (or drinking alcohol or smoking, or whatnot) is wrong because it is illegal, we are teaching them wrongly. These acts are not wrong because they are illegal, but because they harm our bodies and effectively enslave us due to their habit-forming nature. Second, the fact that only a tiny fraction of the population does (hard) drugs is not because they are illegal, but because people realize that taking heroine might not be the best thing to do. Yes, people may do stupid things sometimes (actually, rather often), but we are not that dumb. And third, by advocating the liberty to pursue a drug-infested lifestyle, libertarians are simply fighting for the unrestricted right to pursue any lifestyle of choice, which does not include only self-destroying lifestyles full of vices, but (as Ron Paul often reminds conservative Christians in the US) also your decision to follow Christ and exercise your religious beliefs wherever you may choose to do so.

In conclusion, although I could not have by any chance touch upon every possible issue Christians may have with Libertarianism, I believe I have shown that the major points of clash can be reconciled, and that Libertarianism is not anti-Christian or immoral or what have you. For in order to give your life to Christ, you first have to own it.

Občasník z Edinburghu (1.1.9) Keď človek (očividne) nenávidí spánok

2011-11-05T13:50:00.003+01:00

Je 5.50 ráno a mne zvoní budík. Nie, nie je žiadny požiarny poplach (opäť), ani nemusím stihnúť ranné lietadlo, ja stávam o takejto ungodly hour dobrovoľne. A áno, je sobota. Čo je však lákavejšie ako spánok a teplo postele, je východ slnka nad mestom z miestnej "hory" - vyhasnutej sopky Arthur's Seat. Slnko dnes vychádza o 7.27, a Arthur's Seat je skoro "za rohom" - asi polhodinový výstup. Keďže však bude ešte relatívna tma, keď pôjdem hore, treba pre istotu odísť skôr. Zbalím si teda šišky, s ktorými som sa včera asi tri hodiny trápil (ale boli dobré, aj s čokoládovou polevou) a niečo na pitie, nahádžem na seba všetko možné oblečenie, čo nájdem na okolo, do bahotu si strčím ešte moju výbornú golfovú palicu, na ktorú som natrafil počas Freshers Weeku vo Freeshope (na podopieranie a tak), a hor sa do tmy!

Je asi 6.15 keď vychádzam z bytu; von je tma, relatívne chladno a v noci asi trochu pršalo. Ulice sú prázdne až na pár taxíkov, áut a náhodných chodcov. Cieľ č. 1: Holyrood Palace (sídlo kráľovnej, keď náhodou zablúdi do Škótska), ktorý sa nachádza na úpätí Arthur's Seat a odkiaľ poznám cestu nahor. K palácu je to naozaj kúsok (pozrite si tu), a k rybníku, pri ktorom sa začína chodník smer vrchol, prichádzam pred pol siedmou.

Opúšťam teda betón, asfalt a dlažbu, a vydávam sa hore blatovo-trávnatou cestou vyhasnutým kráterom (vrchol je tu). Ešte stále je celkom tma (predovšetkým preto, lebo tento chodník ide priamo "kráterom", a je teda obkolesený skalnými stenami a útesmi a kopčekmi), ale je predsa len vidno, že slnko vyjde každú chvíľu, a tak sa dá kráčať bez baterky úplne v poriadku. Keď sa vynorím z krátera na "hrebeň" pod úplným vrcholom, otvorí sa predo mnou tento pohľad:

Edinburgh v skoré sobotné ráno, pohľad na Firth of Forth

Na vrchol je to už len chvíľka, a preto sa tam dostanem už okolo siedmej. Tam sa dá rozhliadnuť na všetky strany mesta, a naskytne sa nám tento pohľad:

Na fotkách je vidno, že je už skoro úplne jasno, ale slnko ešte stále nikde. Je tu však kvalitná zima, posilnená vetrom (ktorý našťastie nie je až taký silný), a tak to treba len vydržať a nejako zabiť čas, niečo zjesť, vypiť a tak...

Hoci je obloha úplne modrá nad hlavou, nízko nad zemou a predovšetkým nad morom je hmla a nízka oblačnosť, a tak aj keď slnko začína už vychádzať, nie je poriadne vidieť, a jediné, čo naozaj vidno, je veľká oranžovo-červená žiarivá machuľa.

Keď slnko vyšlo, pomaly si balím veci a schádzam dole opačným smerom k Pollock Halls (pre zmenu, lebo už svieti slnko a nestratím sa). A mimochodom - nebol som tam hore sám. Asi o 7.05 vybehol hore nejaký bežec, ktorý ale zjavne nemal záujem o východ slnka, a len prebehol cez vrchol a stratil sa v diaľke, a asi o štvrť prišli dvaja "turisti", ktorí už skutočne prišli tiež na východ slnka. Ale bol som tam hore prvý :P

Občasník z Edinburghu (1.1.8) Virtuálna prehliadka mesta

2011-10-29T18:43:00.002+02:00

Na poličke mi už pekných pár týždňov prachom zapadal foťák, ktorý som ešte nepoužil, odkedy som prišiel. Keďže však bolo dnes pekné počasie, a naozaj som toho veľa nenafotil, vybral som sa dnes von pofotiť aspoň niekoľko základných fotiek tej časti mesta, kde sa najviac pohybujem. Začíname v našom najlepšom byte v Robertson's Close:

1: Moja kutica

2: Naša jedáleň/kuchyňa/obývačka

Odtiaľ vychádzame von, obzrieme si celý Robertson's Close areál a vyjdeme von až na hlavnú ulicu - Nicolson Street:

3: Vchod do nášho bloku (7)

4: Robertson's Close s dominantnou práčovňou v strede

5: Ulička Robertson's Close (miesto, kde bývam, je za nami)

6: Nicolson Street, pohľad smerom na New Town

Keď sa teraz na Nicolson Street otočíme o 180 stupňov, ocitneme sa pred najstaršou univerztnou budovou, Old College (teraz sídlo Law School - právnickej fakulty), v ktorej dokončujú rekonštrukciu nádvoria. Väčšina je už však hotová, a tak si to môžme obzrieť:

7: Nádvorie Old College

Po pobehaní si po anglickom trávničku sa môžme vrátiť na Nicolson Street, kde sa oproti nám nachádza moja obľúbená kaviareň Black Medicine Coffee, umiestnená na rohu Nicolson Street a Drummond Street (ktorou by sme sa dostali až k univerzitnému športovému centru CSE):

8: Black Medicine (v zelenom) a Drummond Street

Tam však ísť necheme, a tak sa presunieme dole Nicolson Street, otočíme sa opäť chrbtom k Black Medicine, a cez South College Street sa dostaneme popod Potterow Port až na námestie Bristo Square, jedno z dvoch námestí tvoriacich hlavný univerzitný campus:

9: Podchod Potterow Port

10: Námestie Bristo Square

Na Bristo Square sa nachádza Potterow, jedna z troch hlavných študentských budov (nachádza sa tam reštaurácia a kaviareň, malý obchod, banka, veľký priestor pod kupolou na sedenie a univerzatná Chaplaincy a kaplnka, kde sa dá len tak posedieť či si zahrať na klavíri). Tá bola ale zavretá dnes (sobota), čo ma celkom prekvapilo, tak sa tam dnes nepozrieme. Na Bristo Square je však aj McEwan Hall, obrovská kruhová budova, kde sa konajú promócie, Teviot Row House, najstaršia zo študentských budov prevádzkovaných EUSA (Edinburgh University Student Association) a aj novšie budovy fakúlt informatiky a filozofie, psychológie a jazykových vied:

11: McEwan Hall

12: Teviot Row House (náš univerzitný Rokfort)

13: School of Philosophy, Psychology and Language Sciences

14: Lampa v strede Bristo Square

15: Informatické fórum

Popri supernových budovách informatiky sa presúvame na druhú polovicu hlavného campusu, George Square, ktorému dominujú záhrady George Square Gardens. Prvé, čo na nás však vyskočí, je jedna z dvoch škaredých veží univerzity zo 60-tych rokov, Appleton Tower (druhá je o niečo nižšie a volá sa David Hume Tower). George Square Gardnes sú nanešťastie cez víkend zavreté, keďže sú to súkromne vlastnené záhrady, a ich vlastník umožňuje verejnosti vstup len cez pracovné dni, ale môžme sa dnu pozrieť aspoň cez plot, kde si treba všimnúť labyrint (a veveričky samozrejme):

16: Appleton Tower (nie, to nie je Mlynská Dolina)

17: George Square (v pozadí sa týči David Hume Tower)

18: George Square Gardens aj s labyrintom

Keď záhrady v strede námestia obídeme, dostaneme sa až ku hlavnej univerzitnej knižnici, najväčšej prednáškovej sále (George Square Lecture Theater, kde mám prednášky aj z politiky aj z ekonómie) a samozrejme megaluxusnej Business School. A za nimi sa rozprestiera jeden z najväčších edinburgských parkov, Meadows:

19: Univerzitná knižnica, Business School a David Hume Tower v pozadí

20: Business School, George Square Lecture Theater a knižnica

21: Nie úplne najlepší pohľad na začiatok Meadows z rohu George Square

A to je z dnešnej prehliadky mesta a campusu všetko, lebo sa idem odobrať do knižnice čítať. Dovidenia nabudúce!

22: Vstup do knižnice

Občasník z Edinburghu (1.1.7) Ako využiť prokrastináciu a iné

2011-10-21T20:07:00.001+02:00

Ako som písal minule, mam na budúci týždeň odovzdať dve eseje - na nórštinu a na IPIR. A hoci prokrastinácia je väčšinou zabiják produktivity, v tomto prípade mi tak trochu aj pomohla.

Esej na IPIR som strašne dlho odkladal, nechcelo sa mi ju začať písať, aj keď som mal napísaný plán a načítané všetko možné, čo som potreboval. Vedel som, že je to dôležitá esej, a to ma úplne paralyzovalo. Avšak, namiesto písania tejto eseje som, v snahe aspoň predstierať produktivitu, stihol napísať esej na nórštinu s tým, že mi trvalo asi dva dni písania, stihol som si ju asi dva/trikrát prejsť, skontrolovať, upraviť, vytlačiť a odovzdať týždeň pred deadlinom.

Avšak esej na IPIR stále sa k svetu nemala, a hoci som sa snažil písať a písať, mal som v dokumente, v ktorom mala byť moja esej, asi dvetisíc slov nesúvislých paragrafov (limit na esej 1500 slov), ako som postupne menil plán toho, čo vlastne v tej eseji chcem mať (1500 slov je zrazu prekvapujúco málo). A keďže sa mi to stále nechcelo dávať dokopy, obrátil som sa na ďalšiu menej dôležitú úlohu. Súčasťou tej eseje na nórštinu je aj prezentácia toho, čo v tej eseji je. Akurát ja mám tú prezentáciu až o necelé dva týždne vo štvrtok tretieho novembra. Vďaka (naozaj? vďaka? irónia...) prokrastinácii som však zabil pár hodín hraním sa s Prezi, a tak mám teraz hotovú prezentáciu dva týždne vopred (a môžete si ju pozrieť tu - neviem, koľko z nej však budete mať, keď k nej nikto nič rozprávať nebude...)

A koniec dobrý, všetko dobré, dnes som sa dokopal aj k tomu, aby som sfinalizoval prvý ucelený draft IPIR eseje, ktorý sa aj zmestí do limitu slov, a vďaka čomu môžem mať relatívne voľný víkend (zas nie až tak, čítať treba stále, esej si ešte musím prejsť a upraviť, a v pondelok máme mid-term z ekonómie, ale ináč nič podstatné). Sranda, ako tá prokrastinácia vie aj pomôcť...

Na inú nôtu, počasie v Škótsku je konečne škótske - zima, dážď a vietor dominujú oblohu aj ulice Edinburghu. To sa však asi dalo čakať, a doterajšie pekné počasie bola naozaj asi len anomália. V utorok sme na skupinke robili Pudding Night (pre všetkých normálnych ľudí je "pudding" puding, len pre britov je to dezert), kde mal každý doniesť nejaký ten zákusok a nejakého toho kamaráta, a nakoniec to dopadlo tak, že bolo toľko jedla, že sa to ani zdaľeka nezjedlo. Ale nevadí, zobrali sme domov, a ja som aspoň mal dôvod vyskúšať upiecť cookies (výsledok: prvá várka sa trochu spiekla, druhá bola dobrá do zlatista upečená :P). A ísť ráno za tmy na plaváreň je tiež celkom zážitok.

Občasník z Edinburghu (1.1.6) Nestíham!!!

2011-10-12T12:30:00.001+02:00

Alebo, presnejšie povedané, nestíhal som!!! Cez víkend, majúc na vedomí blížiace sa deadliny dvoch esejí (1500 slov každá) a objem čítania na tutoriály a prednášky (nehovoriac o tom, že na eseje potrebujem prečítať aj veci, ktoré s prednáškami veľmi nič nemajú), som zrazu zistil, že (a) musím si nejako lepšie zorganizovať čas, a že (b) čítať je síce jedna vec, ale ten obsah toho, čo čítam, si nejako treba aj zapamätať.

(a) Ako si lepšie organizovať čas? Takže, nespať do jedenástej, keď mám voľný deň, resp. mám školu až poobede. Áno, každý rád spí, ale ak vstanem o deviatej, mám dve hodiny k dobru, počas ktorých sa môžem najesť, dať nejako dokopy, pozrieť správy či niečo oddychové, a potom o tej jedenástej napr. začať pracovať. A človek má potom čas aj spraviť si ráno palacinky :)

(b) Na každú prednášku z IPIR (politika) mám prečítať väčšinou dve kapitoly z učebníc (alebo jednu kapitolu a jeden nejaký iný článok) ako povinné čítanie, plus je tam dllllhý zoznam odporúčanej literatúry. Z nej sa snažím vyberať kratšie články alebo kapitoly z kníh (nie celé 300 stranové knihy), väčšinou tak aspoň dve-tri veci naviac teda. Čo dá dokopy tak približne 150 strán na každú prednášku, prednášky sú za týždeň dve...
A hoci čítam relatívne rýchlo, a teda samotné prečítanie nie je problémom, zapamätanie si toho, čo som čítal pred pár dňami už problémom je. A až túto nedeľu, keď som si písal cvičný essay plan na tutoriál, som si uvedomil, že ak chcem poznatky z toho, čo som prečítal, použiť v eseji, tak musím vedieť, čo v tých stovkách strán je popísané - čo, ako som zistil, mi až tak dobre nešlo. Tak som začal poznámkovať všetky dôležité vec, čo som prečítal, prešiel som si ich znovu, každé zhrnul približne na jednu A4 v bullet pointoch, a uvedomil som si, že som to mal začať robiť už dávno. Bolo to únavné a zdĺhavé, ale dúfam, že mi to pomôže.

Takže toto je výhoda aj nevýhoda britských univerzít (predovšetkým sociálnych vied a humanít) - času stráveného na prednáškach a tutoriáloch je pomerne málo (u mňa 11 hodín za týždeň), ale času, ktorý si človek sám musí zorganizovať a venovať štúdiu, je nepomerne viac. Môže sa to potom zdať, že ani v tej škole nie som, ale za to sa musí človek naučiť študovať bez dozoru a sám. Čo je, povedal by som, na nezaplatenie, hlavne ak chcete v štúdiu pokračovať aj ďalej.

Mimochodom, témy tých esejí sú:

Na IPIR: "Explain how globalization has changed the role of the state."
Na nórštinu: "Unification of Norway: Under what circumstances was Norway unified and why did the Norse leave Norway to settle in Iceland as a result."

Till next time, cheerio :)

I am "blank", but I want to be "blank"

2011-10-02T01:29:00.001+02:00

Quitter by Jon Acuff. The act of recovery. True.

Občasník z Edinburghu (1.1.5) Foooooood!

2011-09-30T22:44:00.001+02:00

Nie len chlebom je síce človek živý, ale aj ten chlieb je podstatný na prežitie. A keď vám ho nikto na stôl nepoloží, treba si ten "chlieb" pripraviť sám. A je to väčšinou celkom sranda - na počudovanie. Umývanie riadov môže byť občas trohu otrava, ale to jedlo za to stojí (zatiaľ :D). Tak čo také zaujímavé sa to tu u nás stvorilo?

Chlieb Áno, ten chlieb nebol len obrazným pomenovaním jedla ako takého, v našom byte sa pečie aj chlieb. Teda, jeden spolubývajúci si minulý piatok zmyslel, že skúsi upiecť chlieb, tak sme celý piatok večer strávili pečením chleba, a nakoniec bol prekvapivo jedlý. Áno, nebolo ho veľa, a piecť si chlieb pravidelne by bolo asi prináročné, predovšetkým časovo, ale z času na čas je to zaujímavá skúsenosť. Tento piatok sa mám pocit opakuje.

Pancakes! Varovanie: ak doma nemáte javorový sirup a/alebo jahody a čučoriedky, americké palacinky je robiť trochu škoda, ale chutia dobre aj s džemom a maslom. Síce som ich do minulej stredy ešte nikdy nerobil, na BBC Food sa nájde každý možný recept :) Tak som si ráno privstal (áno, keďže mám stredu voľnú, tak sa všetci čudovali, že som hore o ôsmej), pripravil cesto (opäť rada, odmerať potrebný objem múky alebo mlieka je bez akýchkoľvek odmeriek celkom nepraktické, ale našťastie internety poznajú riešenie aj na tento problém - http://www.traditionaloven.com/ skonvertuje hocijakú mieru na polievkové alebo čajové lyžice, ktoré má snáď každý), ktoré je mimochodom príšerne lepkavé, a obrátil sa k panvici. Podivuhodnosť číslo jedna, miesto oleja používame maslo. Podivuhodnosť číslo dva, ak ste niekedy robili kontinentálne (ehm, teda... francúzske...) palacinky, zabudnite na (a) rozmazanie cesta po celej panvici, tieto palacinky sú malé, a (b) na čas, ktorý je jedna palacinka na panvici - americké palacinky tam vydržia možno jedno dve Mississippi. Z nejednej som spravil menšieho černoška.

Rezne. Čo je zaujímavé na rezňoch, veď to je ľahké - múka, vajcia, strúhanka, pss pšš na panvici a je to... No, možno. Ale tu "na Západe" také dačo ako "strúhanka" nepoznajú. Recepty na Wiener Schnitzel v angličtine používajú "breadcrumbs", čo síce je strúhanka, lenže keď sa nedá zohnať, treba to preložiť doslova, a nastrúhať si chlieb.Problém je, že nie všetok ten chlieb sa dá postrúhať úplne na prášok, a tak potom tie rezne tak vtipne vyzerajú s miestami bez strúhanky a s miestami s menšími či väčšími chlebovými omrvinkami. Ale chutia rovnako (viac menej) ako normálne rezne, akurát sa takto pripravená "strúhanka" rýchlejšie pripečie.

Ale ináč to samozrejme dopĺňajú a istia cereálie, sendviče (PBJs :P), sáčková ryža a cestovina na rôzne spôsoby s kopou zeleniny. A záloha jabĺk, jogurtov a tyčiniek v chladničke/poličke.

Je ale zaujímavé, že na to, že sme čisto mužský byt, tak sa tu varí a pečie prekvapivo veľa, a až na jedného spolubývajúceho, ktorý očividne žije na mrazenej pizzi a iných podivuhodnostiach (a pri tom si pečie chlieb), všetci varia plnohodnotné jedlá. Ale tak nutnosť a hlad asi dokáže naozaj divy.

Teplé čaje nie sú veľmi efektívne na choré hrdlo, ak to neprejde cez víkend, prechádzam na americkú kúru a kupujem liter zmrzliny.

Till then, cheerio!

Občasník z Edinburgu (1.1.4): Prvý reálny týždeň sa skončil

2011-09-24T00:35:00.002+02:00

Po Freshers' Week prišiel aj univerzitný Week 1, a teda začiatok normálnej výučby. Trochu drasticky možno, ale raz to prísť muselo. Ak by som to mal zhrnúť do jednej vety, bolo to zatiaľ relatívne bezbolestné nahliadnutie do strastiplnej (a hlavne plnej) budúcnosti plnej písania, čítania a počítania (ako v prvej triede na základke :D). Ale pekne postupne.

Prvá, tá jednoznačne pozitívna, vec je, že mám skvelý rozvrh - mám dva dni voľno, stredu a piatok, teda mám prakticky trojdňový víkend a aj ten pracovný týždeň rozdelený na polovicu, aby toho nebolo tak veľa :) Hoc som toto už celé viacmenej spomínal, pripomeniem ešte, aké mám predmety:

Economics 1A Celoročný predmet, úvod do ekonómie. Zatiaľ to vyzerá tak, že vďaka IB ekonómii to bude z veľkej časti len opakovania, resp. dopĺňanie toho, čo už viem, o viac matematický prístup a pohľad. Zatiaľ sme mali len dve veľmi úvodné lekcie, kde bol predmet v tak skratke predstavený, a prešli sme si zopár základných zaujímavých ekonomických problémov (prisoners' dilemma, ice-cream wars, trh pre citróny a slivky...), a budúci týždeň to už bude starý známy dopyt a ponuka.

Introduction to Politics and International Relations Názov predmetu hovorí asi viac menej za všetko, je to len prvý semester, a slúži ako obšírny úvod do štúdia politológie ako aj medzinárodných vzťahov (asi aj preto je pravidelne preplnený a je naň kvóta 350 študentov). Na tento predmet to vyzerá zatiaľ na najviac čítania, ešte ani prvý týždeň neskončil, a už som prečítal tak odhadom 100 strán buď z učebníc alebo odborných článkov. Ku každej prednáške je vždy okrem dvoch povinných čítaní asi tak 20 odporúčaných. Druhú prednášku - What is Politics - mal výborný americký lektor (a nie len pre jeho americký prízvuk :P), ktorý rozprával síce hrozne pomaly ale rozvážne, ale pri tom zaujímavo, občas vtipne, a naozaj spravil z tej prednášky niečo viac ako len zopakovanie toho, čo je v knihe.

Norwegian 1 Začiatočnícky kurz nórštiny. Dá sa povedať, že klasický jazykový kurz, štyrikrát do týždna, učí to native speaker, a je to kvalitne intenzívne, keďže v druhom semestri máme už čítať nejaké jednoduchšie diela po nórsky. A zároveň aj najmenší predmet, na ktorý chodím - je nás tam len 22.

Keď to všetko zrátam dokopy, budem mať len 11 vyučovacích hodín za týždeň, ale človek rýchlo zistí, že to je (alebo by malo byť) viac než dosť vykompenzované samostatnou prácou, predovšetkým teda čítaním. Ešteže tá knižnica je také príjemné miesto, dá sa tám nájsť milión rôznych tichých miest na čítanie, je tam armáda voľne prístupných počítačov (a Macov :P), a dokonca je tam aj Library Cafe, kde robia veľmi pitnú Fairtrade kávu.

Do toho samozrejme treba zarátať ešte mimoškolské aktivity, každý pondelok večer mám debate workshop aspoň hodinu a pol, a každý utorok večer small group z CU, tak do tej desiatej, pol jedenástej večer, tak to vyzerá na celkom plný rozvrh.

Postrehy na záver - to, že mám cez knižnicu zadarmo prístup k online verziám asi všetkých možných akademických journals, je na nezaplatenie, učebnice sú mrte drahé, čítanie na počítači je najhoršia vec na svete, tlačenie z počítačov v knižnici mi nejako zázračne nestrháva printing credit...

Bodka na záver záveru: Objavil som najhipsterskejšiu kávu-predávajúcu ustanovizeň, akú som kedy navštívil. Volá sa Black Medicine, mám to kúsok od bytu, je to tam lacnejšie ako v Starbucks, interiér je krásne dreveno indiánsky zariadený (viď obrázok) s rôznymi pitoresknými sedeniami v oknách, a hrá tam uchu lahodiaca nerádiová hudba. Tak(k).

When the Secular is Sacred

2011-09-21T17:27:00.000+02:00

"I’ve passed my funnel cake off to a guy who has his own name tattooed on his fingers, and I’m sweating more than anyone has sweated—ever. And I have uncontrollable chills over my entire body because I’m being jostled between hundreds of people, all singing at the top of their lungs: 'Awake, My Soul.' But I’m not at the Presbyterian Church I grew up in and loathed, and I’m not at Church Camp. I’m at a Mumford & Sons show at Bonnaroo. And I’m worshiping."

Read the whole article: http://www.relevantmagazine.com/god/worship/features/22374-when-the-secular-is-sacred

Občasník z Edinburgu (1.1.3): Hoc je Freshers' Week, skúsme trochu aj o tej akademickej stránke

2011-09-15T23:49:00.000+02:00

Aj keď väčšina má asi počas Freshers Week pocit, že vlastne došli na kultúrny hudobno/divadelno/komediálno/literárny festival, a nie na univerzitu, pravdou je, že už od pondelka končí všetka sranda a začína seriózne vyučovanie. Pre mňa bude vyzerať asi takto.

Prvým stykom s akademickou stránkou univerzity novému vyplašenému prvákovi je úvodné stretnutie na svojej škole (univerzita je delená na tri "colleges" - Humanities and Social Sciences, Science and Engineering, a Medicine and Veterinary Medicine, ktoré sú delené na 22 škôl podľa jednotlivých odborov), kde sa človek dozvie, ako to vlastne asi tento rok bude vyzerať, kde sa má stretnúť so svojím Director of Studies (neskôr), alebo napr. ako si vybrať svoj outside subject (každý rok treba spraviť 120 kreditov, a keďže väčšina odborov, hlavne humanitných, má povinné predmety len na 40/80 kreditov, môžme si zvyšok doplniť podľa ľubovôle) podľa toho, ako človek porozumel Zenónovmu paradoxu (na stupnici od business po filozofiu). A v neposlednom rade zistiť, že odbor zahrňujúci ekonómiu robí asi milión ľudí.

Druhým stykom je už spomínaný Director of Studies, ktorý je tam pre vás, aby vám pomohol, kebyže máte akékoľvek problémy v akademickej časti univerzitného života. Prvý týždeň je tam však hlavne pre to, aby oficiálne potvrdil vaše nastúpenie na univerzitu (matriculation), a aby vás zapísal na vaše outside subjects. Mojím DoS je istá Dr Tatiana Kornienko (áno, je z Ruska). Ako outside subject som si nakoniec zapísal Norwegian 1 (začiatočnícky kurz nórštiny) po dlhom rozhodovaní medzi švédčtinou a nórštinou. Hoc som mal aspoň nejaké maličké základy švédčtiny, kompetentní (učitelia švédčtiny a nórštiny) mi odporučili práve nórštinu, pretože (1) chodí na ňu menej ľudí, takže tutorials budú v menších skupinách a teda aj intenzívnejšie a aktívnejšie, a (2) ak vie človek nórsky, najlepšie rozumie švédom aj dánom, zatiaľ čo švédi si s dánmi až tak dobre nerozumejú. Dúfam, že to platí aj na islandčtinu :) Taktiež som sa dozvedel svoj rozvrh, je veeľmi pohodlný - dve prednášky z ekonómie ráno o deviatej pondelok a štvrtok, dve prednášky z politiky o tretej pondelok a štvrtok, a tri tutoriály z nórštiny o piatej večer pondelok, utorok a štvrtok. K tomu ešte pribudne po tutoriály z ekonómie a politiky, ale tak či tak mám zrejme dva voľné dni cez týždeň.

Celkom sa na budúci týždeň už teším. Uvidíme, koľko mi to vydrží.

Mimochodom. Ak ste ešte nikdy neboli na Poetry Slam, mali by ste to rýchlo napraviť. Dnes večer som bol na obrovskom slam-e organizovanom univerzitnou Literature Society, a bol to asi najlepší večer zatiaľ tohto týždňa. Plný plný bar v Pleasance, 10 básnikov-slammerov, 16 súťažných básní, 1 víťaž. A počas prestávok dokonca púšťali Sigur Rós. Akože, najlepšie.

Občasník z Edinburgu (1.1.2): Veď ani na izbe vlastne vôbec nie som

2011-09-13T01:14:00.001+02:00

Ak by ste veľmi chceli, na podujatiach Freshers Week-u by ste mohli stráviť skoro 24 hodín denne, celých 8 či 9 dní Freshers Week-u a aj tak by ste nestihli ani zdaľeka všetko, lebo veľa vecí sa prekrýva, a hlavne by ste asi v polke týždňa padli mŕtvi (snaha stihnuť všetky koncerty na Pohode je oproti tomuto škôlkarská úloha). Schválne, pozrite sa na http://www.eusa.ed.ac.uk/freshers, kliknite na "What's on" a presvedčte sa sami. Mám za sebou dva plné dni, a mám pocit, že som sa od rána do noci vlastne nezastavil. Ale pekne poporiadku.

Celú nedeľu bol International Day, takže už od rána od 9.30 boli na programe rôzne informačné prednášky (ako "Undergraduate Experience", "Settling In" či "Finding a Part-Time Job"), ktoré slúžili ako taký základný prehľad toho, čo nás tu vlastne všetko čaká (káva a čaj zadarmo samozrejmosťou, rovnako ako aj voda či cookies). Ďalej bežala celý deň tzv. International Lounge, organizovaná staršími zahraničnými študentami, kde si mohol človek len tak sadnúť, porozprávať sa, dať si čaj, kávu či nejaké tie sušienky (ach, také zlé slovo to je v slovenčine, fuj!), opýtať sa, čo ho zaujíma... Za tú polhodinu/hodinu, čo som tam bol, som stretol ľudí z Dánska, USA (Od Kalifornie po Massachusetts), Hongkongu, Nemecka, Kanady a Francúzska. Neviem, ako to je na iných univerzitách, ale v Edinburghu je obrovské zastúpenie medzinárodných študentov, a predovšetkým tých na výmennom pobyte na semester či rok (tých je tu hrozne veľa hlavne z US). Poobede (o piatej) sa konal aj tzv. Church Search, organizovaný univerzitnou Christian Union, a ktorý prebiehal asi tak, že na schodoch knižnice sa rozmiestnili zástupcovia všetkých možných zborov v Edinburghu, a mohli ste si vybrať, s kým pôjdete sa pozrieť, ako to tam u nich vyzerá. Ja som si vybral asi najpodivnejší, ale teda vlastne aj najzaujímavejší, zbor v ponuke - Buccleuch (čítaj "buklju") Free Church of Scotland, kde spievajú jedine žalmy bez doprovodu. Veľmi jedinečná skúsenosť to bola, a i keď by mi to asi na pravidelné bohoslužby nesedelo, je treba uznať, že naozaj väčšina vedela spievať. Celý deň som potom zakončil na "International Ceilidh" (čítaj "kejli"), masívnom škótskom tradičnom skupinovom tanci. A hoci to môže byť sranda, bolo to hlavne veľmi rýchle, celkom náročné, a taktiež poriadne napchaté. Pekne som sa spotil a mohlo sa ísť spať.

Pondelok som, na rozdiel od zvyšku bytu (aha, tých som asi ešte nespomínal - sme tu štyria, dvaja Škóti (English Lit a Mechanical Engineering), jeden Američan (exchange student na semester alebo rok, stále poriadne neviem, veľmi ho nie je vidno vôbec, stále je niekde preč - alebo v izbe) a ja), ktorý to minulú noc ťahal až do skorého rána (podľa toho, kedy som ich počul prichádzať), začal nehumánne skoro - niečo po 7.30 som už odchádzal z bytu, lebo som chcel ísť vyskúšať univerzitnú plaváreň, a ranné sessions pre študentov sú od 7.30 do 8.45 cez týždeň. Je to nová budova, asi 5 minút peši od miesta, kde bývam (tu je asi všetko blízko vlastne, nič mi netrvá dlhšie ako 10 minút peši - bicykel je úplne zbytočný), kde má teplé sprchy a vodu v bazéne, ktorá nie je ľadová! Tak som si dal na úvod 15 dĺžok, občerstvený som si dal raňajky v rannom tichu (ani o 8.15 keď som sa vrátil ešte nikto nevstal) a vybral sa na Trade Fair. Neviem, čo si pod tým predstavujete vy, ale bolo to jedno veľké trhovisko, kde rôzne firmy či neziskovky mali stánky, rozdávali haluze zadarmo (perá, letáky, sladkosti...) a snažili sa všetkých nalákať na navýhodnejšie volania/najlepší bankový účet/zdravé jedlo/najväčší paintballový areál v škótsku/... Tie som poctivo ignoroval, získal asi 10 pier, milión letákov, plné igelitky sladkostí, obrus na stôl Virgin Media, a predovšetkým hrnček nejakej taxi služby, čo bolo veľmi výhodné, lebo som doteraz nemal žiaden hrnček. A vôbec celý deň som mal dnes pocit, že všetci nás majú tak radi, že nám všetko len zadarmo chcú dávať, ešte aj energetické nápoje sa rozdávali :D Nesťažujem sa. Dnes som dokonca schytal aj Free Lunch od Christian Union - nudle so zvláštnym sladkým zeleninovým sósom (teplé!). O druhej bola v programe oficiálna Welcome Ceremony s vedením univerzitmi a habitmi a whatnot, ale bolo tam tak veľa ľudí, že som sa tam ani nedostal... Tak som mal viacmenej voľno až do večera, tak som vyskúšal našu panvicu prvýkrát na praženicu - hrôza, je to stará, dobitá panvica, na ktorej sa vajíčka hrozne lepia. Ale poslúžila, najedol som sa :) Večer organizovala CU "Simply Scottish" event, kde sme najprv dostali na ochutnanie haggis s nejakou sladkou repou a zemiakovou kašou a klaisckým ovseným ovocným škótskym dezertom (free food!), následne bol na programe kvíz o škótsku (very Johnish :D) a malý ceilidh na záver, aj s Auld Lang Syne na záver. Potom som narazil ešte na chalanka z Francúzska, s ktorým som sa spoznal prvý večer, a tak sme sa s ním a jeho žabími kamarátmi (no offense :D) išli pozrieť ešte do Teviotu (najkrajšia budova campusu pre mňa - vyzerá to ako Rokfort, a nie len zvonku, je tam napchatých údajne 7 barov, reštaurácia, Debating Hall, Study, Lounge a iné miesta na stretávania či len tak chillovanie), kde bola nejaká Pirates of the Caribbean Party (=veľa ľudí v divných klobúkoch s potrhanými tričkami a pomalovanými tvárami), ale keďže sme nikto nemali žiaden kostým a nejak nás to neoslovilo, tak som to zabalil a išiel domov.

A zajtra opäť - tentokrát úvodné stretnutie v mojom departmente ohľadom úvodu do štúdia, stretnutie s Director of Studies, etc. A určite o mnoho mnoho viac.

Počasie nestojí za reč.

Nejako som sa rozpísal... :D Ale aspoň máte aspoň nejakú predstavu o tom, ako veľmi hektický a napchatý Freshers Week je.

Občasník z Edinburgu (1.1.1): Settling in

2011-09-10T17:26:00.000+02:00

Tak. Po lete, ktoré bolo teplé, a po lete, ktorý bol krátky, lebo priletel o 25 minút skôr, a po polhodinovej ceste busom a asi 10-15 minút šlapania najprv hore, potom dole a nakoniec dole cez historické centrum Edinburghu som sa konečne nasťahoval, dostal univerzitnú kartu a kľúče, našiel svoj vchod aj svoj byt aj svoju izbu (prízemná izba s oknom do dvora, takže netreba veľa šlapať (a ďaleko trepať ťažký kufor) a nebudem počuť hluk hlavných ulíc, success!).

Izbietka moja

Zatiaľ som toho moc ale nevidel, ani mojich spolubývajúcich, zatiaľ som ich len počul :D Ale zistil som, že to mám celkom blízko na stanicu, a hneď za rohom mám Tesco Express (plné študentov), kde som už stihol spraviť prvý núdzový nákup. Hlavne tie cereálie teda, a nudle do zásoby :D Ale budem si asi dlho zvykať na britské paradajky. Nečudoval by som sa, keby bola polovica Británie farboslepá, ak ich rodičia učia, že paradajka je červená... Ach jo. :D Ale ináč to je asi drahý obchod, nabudúce musím skúsiť LIDL, ktorý je síce nie minútu od domu, ale tak možno 5, ale mal by byť lacnejší.

A náhodou je teraz celkom teplo, tak na tričko (možno dlhorukávové) - ak ste zimomrivý, tak sveter - a dlhé gate.

Výhľad na dvor a rodičov privážajúcich svoje deti.

Internet, obviously, funguje.

Občasník z Edinburgu (1.1.0): Zbaliť kufre, rozlúčiť sa a odletieť na sever.

2011-09-07T23:34:00.000+02:00

Neobsedím. Musím letieť, ísť ďalej, preč, za kanál, na sever, do Atén. Ale tých severných, ktoré sú zároveň aj hlavným mestom Škótska. Keďže však poštové holuby sú pomalé, a ľahko sa v hmle, daždi a zime stratia (alebo rovno skapú), za účelom udržiavania komunikácie bolo potrebné nájsť iné spôsoby dorozumievania sa.

A preto, hľa, môj Občasník z Edinburgu sa zrodil, ktorý môžte sledovať na tomto blogu na adrese http://metjush.blogspot.com/search/label/edinburgh (alebo http://goo.gl/fkgVs).

Rovnako budem pravidelne vysielať aj nejakých tých štebotajúcich holubov, ktorí dúfam nezmrznu nad Severným morom, a budete ich môcť započuť na @metjush.

A môžem vám aj zamávať cez tie všemožné malé oči učupené nad vašimi monitormi cez zázrak modernej doby menom Skype. Kontaktné údaje na Skype však len osobne skrz elektronickú poštu.

S pozdravom,

Autor

Lang may yir lum reek.

Autorské práva oberajú ľudí o majetkové práva

2011-09-01T22:47:00.001+02:00

Predchádzajúci článok (na pralavica.tumblr.com) o duševnom vlastníctve sa venoval negatívnym dopadom patentov a copyrightov na slobodný trh. Teraz sa pokúsim kritiku duševného vlastníctva posunúť ešte o krok ďalej. Mojim cieľom bude demonštrovať, ako duševné vlastníctvo a autorské práva oberajú ľudí o ich majetkové práva, a následne teda o ekonomickú slobodu. Začnime však od Adama.

Predpokladajme, že absolútnym základom slobody človeka je to, že každý vlastní sám seba, svoj život. Iba tak sme schopní byť sami za seba zodpovední a sami pre seba si voliť to, po čom túžime. Ak teda vlastníme sami seba, vlastníme aj náš mozog, naše ruky, nohy, telo či ústa. Znie to možno samozrejme, no vo svojej podstate to je nutným predpokladom akejkoľvek ekonomickej slobody. Ak totiž vlastníme naše telo, nadobúdame aj vlastníctvo ovocia našej práce, na ktorú naše telo využívame, a rovnaké práva, ktoré si nárokujeme na náš život prechádzajú aj na náš majetok (ak sme obmedzení v narábaní s majetkom, sme v podstate obmedzení aj v našej základnej slobode narábania s našimi vlastnými životmi, lebo nemáme plne pod kontrolou to, čo vytvoríme). Ergo máme právo svoj majetok používať, predávať, šíriť či ba aj zničiť.

Chlieb a film

Uvažujme, že za prácou zarobené peniaze si kúpime chlieb. Akonáhle zaplatíme, je tento chlieb náš. Sme slobodní robiť si s ním čo len chceme – zjesť ho sám, dať nezištne žobrákovi na ulici, či sa s ním podeliť s rodinou či s priateľmi. Je to logické a zrozumiteľné, veď ten chlieb je predsa náš. Uvažujme však, že za tie isté peniaze si nekúpime chlieb, ale film. Z obchodu si síce fyzicky odnesieme krabičku s diskom, ale v zmysle autorských práv a duševného vlastníctva nám ten disk patrí akosi menej, ako chlieb. Už sa oň nemôžeme len tak podeliť, ani ho poriadne požičať či šíriť. Autorské práva teda obmedzujú naše majetkové práva (a následne aj našu osobnú slobodu), lebo s mojim vlastným majetkom (knihou, filmom, platňou či počítačovým programom) nemôžem v plnej miere narábať slobodne.

Vráťme sa naspäť k tomu pečivu. Aj ten chudák chlieb má svojho autora – pekára, ktorý tiež vložil svoj čas, úsilie a (predovšetkým) talent a schopnosti, aby vytvoril chlieb, ktorý je nielen zdraviu neškodný, ale aj chutný a výživný. Nezaslúži si aj on ochranu svojej tvorby?

Nemal by sa aj na chlieb vzťahovať nejaký ten copyright?

Nie. A to preto, lebo ten pekár sa dobrovoľne rozhodol, že miesto toho, aby si dielo svojich rúk – chlieb – ponechal, rozhodol sa ho predať, a tým aj všetky svoje nároky na jeho dielo. V tom zmysle sa chlieb od filmu nelíši.

Slovinský filozof Slavoj Žižek vo svojich knihách First As Tragedy, Then As Farce a Living in the End Times označuje za jeden z hlavných problémov kapitalizmu práve túto nezlučiteľnosť autorských a majetkových práv. Žižek je tĺk, ale problém identifikoval presne.

uverejnené na pralavica.tumblr.com.

Are You A Pirate?

2011-08-30T22:12:00.003+02:00

"Why did some people way back in the 17th century, or whenever, become pirates? The likely payoff was abysmal, I imagine. There’s a very small chance you’d make a fortune from some prize, and a very large chance you’d drown, or be hung, or shot, or whatever. And living on a small ship with a hundred other guys must have sucked, even for the captain.

But in my fantasy pirate world these guys just had really screwed up risk aversion algorithms. Unlike most of the other people they actually lusted after that risk. The potential for riches was just an argument for the venture. But the real payoff was the pirate life itself.

Also, it was nearly impossible to be an entrepreneur back then."

Read the whole article: http://techcrunch.com/2010/10/31/are-you-a-pirate/

What If Jesus Meant All That Stuff?

2011-08-28T20:38:00.003+02:00

"The Bible that I read says that God did not send Jesus to condemn the world but to save it... it was because "God so loved the world." That is the God I know, and I long for others to know. I did not choose to devote my life to Jesus because I was scared to death of hell or because I wanted crowns in heaven... but because he is good. For those of you who are on a sincere spiritual journey, I hope that you do not reject Christ because of Christians. We have always been a messed-up bunch, and somehow God has survived the embarrassing things we do in His name. At the core of our "Gospel" is the message that Jesus came "not [for] the healthy... but the sick." And if you choose Jesus, may it not be simply because of a fear of hell or hope for mansions in heaven."

Read the whole article: http://www.esquire.com/features/best-and-brightest-2009/shane-claiborne-1209#ixzz0XQ1fWBP4

Hipster Faith

2011-08-14T17:53:00.001+02:00

"...evangelicalism in the '90s had a firmly established youth culture, built on the infrastructure of a lucrative Christian retail industry and commercial subculture. Huge Christian rock festivals, Lord's Gym T-shirts, WWJD bracelets, Left Behind, and so forth. It was big business. It was corporate. It was schlocky kitsch. And it was begging to be rebelled against.

Enter the age of the Christian hipster. As the '90s gave way to the 2000s, young evangelicals reared in the ostentatious Je$us subculture began to rebel. They sought a more intellectual faith, one that didn't reject outright the culture, ideas, and art of the secular world. In typical hipster fashion, they rejected the corporate mentality of the purpose-driven megachurch and McMansion evangelicalism, and longed for a simpler, back-to-basics faith that was more about serving the poor than serving Starbucks in the church vestibule."

Read the whole article: http://www.christianitytoday.com/ct/2010/september/9.24.html?start=1

Táborové haiku/Camp haiku

2011-08-13T16:14:00.001+02:00

i hate schedules
lights out it's night time
at 8 am in the morning
now, when the sun sets

on cereal
breakfasting poison
flying spaghetti monster
disrupting my bowels

the parachute of power
one and the only
craft that rules and binds them all
eggs in pouring rain

a pilot
pilat pressed by peers
must I fly up to the sky;
burn like Icarus?

a happy stroll in the woods
shadow lurking; fear
running in the woods, asleep
when moon and wolves howl

Burst und Drain
two-hour-long sessions
manipulation takes place
tears falling like leaves

bocian letí
teší ma, som muž
ruka sa trasie zimou
kupujem kočík

židovská
veď sme nečistí
ten kus kože opadá
sťa žlté lístie

preaching
happy irony
depressing my corrupt conscience
in the month of May

free will
fish in pajamas
swimming dead down the icy stream
yielding to the wind

truth and stuff
liar liar liar liar liar
pants on burning Summer fire
concealing muesli

renaissance romance
barbie, where art thou?
thou art sought after by Ken
in all year's seasons

life ain't fair
angličtina je
pre haiku je! je! ľahká
ako jarný vánok

áno
inte je zápor
tak ako nie, nicht, not, či ne
ako tanie ľadu

si trápny
mením sa stále
ako farby jesene
som nuda sama

zmorený
prestávam vládať
radiť kričať prosiť mrak
'by ostal doma

I don't care
summer jokes - easy
when sun and light breeze are high
and no one bothers

hoppa hoppa
rain is forming lakes
I jump around in puddles
under volcanoes

volám sa...
von páli slnko
my poviazaní strojmi
kukáme nuly

PSPad, Thursday and Wednesday DADA
I page format rain
only poison tears fly up
now bowels code sky search

nothing is impossible
make-believe puppets
make Summer puppets believe
their hearts skipped a beat

drevený had
dum dum vzumvzumvzum
smršť vibrácii hluku slov
arašidová

Das Heimweh
ľadovec tečie -
nepadá ako inde -
u malých škriatkov

disco disco party party
exclusivity
of the dancing flower girls
is chilly unfair

night game
frozen-solid kids
in melting and burning beds
throwing a tantrum

farebná kocka
guráž juraja
vykúzli aj sneh z nohy
nikto nechápe

traumatológia
búrka pohára
štyri nohy vyrástli
z ničoho nič

yet another dada
toe ti tu mha
pahu jusykuo ur
och apkaerta

Audiovizuálne spomienky na Pohodu

2011-08-04T22:04:00.000+02:00

Najdôležitejší prvok tohto blogu: VIDEO!!!

Plus nejaké tie foto z balóna (predovšetkým):

Fight of the Century (Keynes v Hayek II)

2011-07-27T18:28:00.001+02:00

"The economy’s not a car, there’s no engine to stall
no expert can fix it, there’s no “it” at all.
The economy’s us, we don’t need a mechanic
Put away the wrenches, the economy’s organic"

Druhý diel, a opäť dokonalý. (Ak ste nevideli prvý, tak ten je tu). Ak si tento týždeň na YouTube pozriete len jedno video, nech je to toto.

dobrovoľná kóma

2011-07-23T19:08:00.000+02:00

tieto slová chŕli z dračej tlamy
neopísateľnou ukrutnou rýchlosťou
ktorej sa vyrovná ak tak metro
ledva

niečo čo nikomu sa nepáči
čo nikto nevidí nepozná nepočuje
čo sa ukrýva skrýva utajuje zatajuje
úspešne

a predsa voľačo čo všetci užívajú
vítajú podporujú počujú vidia cítia jedia
a berú do rúk zbraní kopu na obranu
toho

to čo je pre všetkých od nevšetkých
čo neprekáža neuráža nezaráža neporáža
čo musí každému sa páčiť
povinne

a čo predsa kričí hučí jačí ničí syčí
vec ktorá nepoznala svetlo idey
ktorá žije naveky v jaskyniach tieňov
rada

nech sú teda tieto slová alarmom
volajúcim varujúcim prosiacim hazardujúcim
pre všetky tvory v súzvuku žijúce s
tým

niečím čo jest v skutočnosti ničím
šedé nízke ploché krátke hlúpe
teší sa to z hrôzy nevkusu a bum bum
veršotep

PPP Postrehy Po Pohode

2011-07-11T20:31:00.002+02:00

Keď už som po trinástich hodinách spánku konečne schopných pokročilejšej intelektuálnej činnosti ako len zaviazania si šnúrok či oblečenia sa, môžem konečne spísať nejaké tie základné dojmy z tohtoročnej Pohody.

Najväčší neumelecký highlight Čistota. Človek by na mieste, kde je najpredávanejším artiklom čapované pivo v plastovom pohári, očakával po prvom dni všade hory odpadkov, ale vďaka armáde dobrovoľníkov sa aj tie najzasvinenjšie miesta (hlavne priestor pred Bažant stageom po asi každom koncerte) do pár hodín vždy vyčistil. A vďaka zákazu sklenených fliaš sa potom človek ani nebál chodiť bosý, keď najväčšie nebezpečenstvo tvorili žuvačky a špaky, čo sú skôr nechutné ako nebezpečné nepríjemnosti.

Najväčšie neumelecké prekvapenie Gastronómia. Ako človek zvyknutý očakávať na obdobných udalostiach akurát tak cigánsku a langoše za približne 5 Euro až 10 Euro (ha! hyperbola!) som bol nadšený z tak veľkého výberu tak dobrých jedál. Okrem toho, vďaka pestrosti rôznych stánkov bola aj cena relatívne prijateľná (teda až na jednu extra drahú čínu, na ktorú však aspoň môžeme dlho spomínať :)); konkurencia jednoducha zafungovala, a my sme sa mohli najesť bez výčitiek svedomia.

Najabsurdnejšia vec festivalu Porozhadzované mŕtvolky. Takto sme nazvali ľudí, ktorí z nejakých dôvodov (únava, teplo, slnko či alkohol, alebo kombinácia) padli a nezostalo im už ani trochu energie na to, aby sa niekam odpratali, tak to zalomili kdekoľvek práve boli - medzi kopou ľudí, v strede trávnika, len tak na zemi hockde. Najčastejší výskyt od tej druhej, tretej rána do šiestej rána a potom okolo poludnia.

Najväčšie umelecké prekvapenie Braids v piatok poobede v EUrópe. Neznáma kanadská kapela, od ktorej som pred festivalom počul asi jednu pesničku, a vôbec som netušil, čo čakať, nakoniec odohrala jeden pre mňa z najkrajších koncertov celého festivalu. Menší, uzavretý priestor EUrópa stanu ich hudbe sadol, bolo to čarovné. Basically, it was as hipster as it could have ever gotten; an unknown band from Canada (because all good bands are either from the UK, US or Iceland, right?) playing indie rock/shoegaze/art rock/dream pop in the afternoon (all the best shows are in the night, aren't they?) on the smallest of stages.

Najväčšie umelecké sklamanie Islet v piatok večer v EUrópe. Po vypočutí pár pesničiek na internete som sa na ich koncert celkom tešil, dokonca som kvôli Islet obetoval aj koncert dEUS, avšak nestálo to za to. Ukričaný, přespříliš hlučný, zmätočný a kvôli tomu aj trochu nepríjemný waleský hurhaj nezaujal a sklamal. Hoc oni si to určite užívali, a každý z nich vedel hrať aspoň na troch nástrojoch, nepodarilo sa im to. Bolo to živočíšne, ale asi v tom negatívnom zmysle slova.

Najhorší programový clash Beirut a FM Belfast v sobotu o 22.00. Dve z kapiel na ktoré som sa tento rok najviac tešil a ktoré som chcel najviac vidieť sa museli stretnúť v tom istom slote. Azda preto rozhodovanie pri tomto clashi bolelo najviac a aj samotné rozhodovanie prišlo najneskôr (asi 4 hodiny pred samotným koncertom). Ale neľutujem ani chvíľu svoj výber (nižšie) a Beirut snáď ešte uvidím.

Najhorší koncert Micachu and The Shapes v sobotu večer v O2 stage. (Beriem do úvahy len koncerty, na ktoré som aj pred festivalom plánoval ísť, nie všetky, ktoré som aspoň na chvíľu (omylom) zhliadol, pretože ináč by nejaký ten dubstep tu nemal konkurenciu). Opäť kapela, ktorá znela z počúvania pred Pohodou fajn, ale na koncerte to nejako nevyšlo. Trio, ktoré vyzeralo naozaj ako tri 15 ročné deti, boli nudní, nenápadití, a ani hudobne nie priveľmi zdatní (hlavne čo sa spevu týka). Islet síce mohli byť zlí, ale aspoň neboli nudní. Ale aspoň som kvôli Micachu nemusel nič lepšie obetovať.

Najhorší (a najpodivnejší) hudobný žáner (nie len Pohody) Dubstep. Seriously ľudia, čo na tom vidíte? Veď to je tak hlúpa hudba...

Najväčší umelecký nehudobný highlight Nederland Dans Theater II vo štvrtok večer na hlavnom stagei. Mali ste tam byť všetci - všetkých 30 tisíc ľudí. Miesta bolo dosť ešte. A viac už povedať nemôžem, pretože by som to len pokazil. Treba prísť, vidieť a byť unesený.

Najlepší hudobný zážitok Imogen Heap v piatok o polnoci na Runway stage. Čistá hudba, čisté umenie. Tiché a pritom ohromne veľkolepé. Krehké a pritom silné. Jeden z tých koncertov, kde človek nemusí poznať všetky piesne odpredu odzadu na to, aby si vedel hudbu naplno užiť. Čarovné.

Najlepší koncert FM Belfast v sobotu v noci v O2 stage. Táto hudobná explózia, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani Eyjafjallajökull či Hekla, sa stala jednoznačne najbrutálnejším a najlepším koncertných zážitkom celej tohtoročnej Pohody. I keď čisto hudobne (na zasnené počúvanie) vyhráva Imogen Heap, FM Belfast vytvorili dokonalú show, plnú radosti, hudby a energie (a potu :P). Pridajte k tomu ešte lepšie publikum (vďaka (heh... divné...) Beirut išli na FM Belfast naozaj len ľudia, ktorí sa na ten koncert tešili, a ktorí poznali ich piesne), a máte nezabudnuteľný zážitok. Island sa opäť raz nezaprel, a Juraj Kušnierik si vybral naozaj správny koncert na pokrstenie svojej knihy. Takk!

Nejaké tie čísla: Videl som (aspoň z časti) 23 koncertov (All Stars Open Band, Moby, The Uniques, Bene & Roland Kánik, Braids, Pulled Apart by Horses, Battles, Islet, Junip, Imogen Heap, Marie Fisker, Lamb, Komorný orchester mesta Trenčín a Chorus Alea, We Have Band, Bloodgroup, Cello Collosseum, Peter, Bjorn and John, Živé kvety, WWW, FM Belfast, Three Trapped Tigers, Israel Vibration, Esben and the Witch, Las Alegres Ambulancias de San Basilio de Palenque (z ktorých sa vykľuli Tinke)), 2 krsty kníh, jedno tanečné divadlo, jednu čítačku, jeden film, jedno vítanie slnka, spal som dokopy asi 12 hodín, sprchoval som o 5.45 keď tam nikto nebol, zahral som si štyrikrát šach a celkovo som na letisku strávil 65 hodín.

Top 5 koncertov:

FM Belfast, aj keď možno aj Imogen Heap by sem mohla patriť
Imogen Heap
Braids
Junip
Three Trapped Tigers alebo Battles (hudobne TTT, celkovo koncertne Battles)

Tak a teraz to najzaujímavejšie, čo však s tohtoročnou Pohodou už nič nemá.

Čo by som si prial vidieť budúci rok:
Mumford and Sons, Foals, Arctic Monkeys, The Kooks, Two Door Cinema Club, Bombay Bicycle Club, Little Comets, PJ Harvey, Dan Le Sac and Scroobius Pip, Glasvegas, Sigur Rós, For a Minor Reflection, Bjork, Ólof Arnalds, Agent Fresco, Seabear, Jónsi, Jóhann Jóhannson, Tegan and Sara, Kings of Leon, Noah and the Whale, MGMT, Gonzales, John Butler Trio, World's End Girlfriend, Nils Brahm.

A aj by už asi stačilo :)

21.00, 30.6., Ateliér Babylon

2011-07-01T11:17:00.000+02:00

bum. dum. epilepsia, búrka, žiar. ticho, pokoj, lastovička. belgicko, island, poľsko, slovensko, košice aj bratislava. ručná brzda, poskakovanie, neutrál. klasika aj pop, sláčiky, klávesy aj kaoss pad a macbooky. brnenie, kývanie, ťapkanie, japonci, cukríky aj necukríky, encore. šušlanie, jazyky, lasagne, cheesecake, korienky, čaj či baza. dážd, nedážď, digitálny dážď, mokrý dážď, blesky, umelé aj reálne. večné, nekončiace, a predsa krátke.

epické.

Tracking

2011-06-22T20:32:00.000+02:00

Amazon enables you to track your orders all the way from the moment it is posted till it arrives at your door.

UPS lets you track your packages so that you would know how much time is left before the package is delivered.

Why the hell can't you track the location of your IB exam papers?

Môj program na Pohodu

2011-06-19T20:47:00.001+02:00

Zmena programu vyhradená - keď padnem mŕtvy od únavy napr. :)

Štvrtok
Čas	Vystúpenie	Miesto
20:00	All Stars Open Band	O2 Stage
21:15	Nederlands Dans Theater	Bažant Stage
22:00
23:00
0:00	Moby	Bažant Stage
1:30	Pouta	Kinematograf
2:00
3:00
Piatok
Čas	Vystúpenie	Miesto
12:00	Dobrovoľne nasilu?	Európa
13:00	The Uniques	O2 Stage
14:00	Billy Barman / Slam Poetry: exhibícia a súťaž / .týždeň naživo	Bažant Stage / Európa / Dobrá Krajina
15:00
16:00	Braids	Európa
17:00	Dan Bárta and Illstrutatosphere / HN Club	Runway Stage / Dobrá Krajina
18:00	Islet	Európa
19:00	Pulled Apart By Horses	O2 Stage
20:00	Battles	Slovenská Sporiteľňa Aréna
21:00
22:00	Junip	Slovenská Sporiteľňa Aréna
23:00	Imogen Heap	Runway Stage
0:00	Marie Fisker	Európa
1:00	Lamb	Runway Stage
2:00	Hidden Orchestra	Európa
3:00
Sobota
Čas	Vystúpenie	Miesto
12:00	Bene - autorské čítanie	Literarnyklub.sk
13:00	Hex	Bažant Stage
14:00	We Have Band	Runway Stage
15:00
16:00	Bloodgroup	O2 Stage
17:00	Peter, Bjorn and John / Živé Kvety	Bažant Stage / Európa
18:00	WWW	O2 Stage
19:00	Public Image Ltd. / Nourish My Fame / Kopírajtovanie	Bažant Stage / Európa / Dobrá Krajina
20:00	Micachu and The Shapes	O2 Stage
21:00	Sounds Like This	Európa
22:00	Beirut / FM Belfast	Runway Stage / O2 Stage
23:00	Portishead / Three Trapped Tigers	Bažant Stage / Slovenská Sporiteľňa Aréna
0:00	Israel Vibration	Runway Stage
1:00	Esben and The Witch	Slovenská Sporiteľňa Aréna
2:00
3:00	Gwerkova	Európa

Free, and yet broken.

2011-06-18T13:55:00.003+02:00

Free.
Liberated, saved, redemeed.
Released from captivity.

Free one though may be,
He still as a man see.
Blurry, foggy haze ahead,
Utter darkness in my forehead.

Trying hard one though may be,
He never ceases to feel,
What bliss it is to have
no scruples 'bout the Cave.

Though Ideas one's world may be,
He keeps the memory from thee,
About the luring, wanting Cave,
Wherein shadows and death lay.

Resolute one though may be,
He and his free will shall always flee,
Far and wide, into the abyss,
Where no resolve strong is.

Deaf one though may be,
He for ever shall hear:
Come! Return! Forget!
Your hearing must you perfect!

Chainless one though may be,
He clings unto the key,
Which chains him down,
Listening to the chain's rattling sound.
In awe.

By the well standing one though may be,
He lacks all might to free
Body, mind and spirit - at last,
From what appears to be his Past.

His Past it though may be,
The eternal return charges high a fee.
Changing covertly and cowardly,
Past into Present. Craftily.

Upon Future looking one though may be,
He never shall sail the Sea,
Separating the Present and the Future,
With the anchor Liđinn up for the torture.

Broken must one realize to be,
Shaken, fragile and treacherous must one plea,
Guilty! Guilty! Guilty!
With the jury of one's peers acquitting his life all so filthy.

Justice though the jury may be,
Only one more important has it feat,
'Tis a gift of which many fail to make use,
And even greater a number succeeds to abuse.

Broken.
Beyond repair, worthless, trash.

Or...

Perhaps not.

2011-04-15T21:55:00.000+02:00

   "But I don't want comfort. I want God, I want poetry, I want real danger, I want freedom, I want goodness. I want sin."
    "In fact," said Mustapha Mond, "you're claiming the right to be unhappy."
    "All right, then," said the Savage defiantly, "I'm claiming the right to be unhappy."
    "Not to mention the right to grow old and ugly and impotent; the right to have syphilis and cancer; the right to have too little to eat; the right to be lousy; the right to live in constant apprehension of what may happen tomorrow; the right to catch typhoid; the right to be tortured by unspeakable pains of every kind."
    There was a long silence.
    "I claim them all," said the Savage at last.

Aldous Huxley - Brave New World

When reality differs greatly from what the majority of "experts" say.

2011-04-10T22:32:00.001+02:00

"The worst option was chosen. The vote has split the nation in two. We must do all we can to prevent political and economic chaos as a result of this outcome."

Jóhanna Sigurðardóttir, Prime Minister of Iceland

"Iceland's bid to join the EU will be paused or even vetoed by Britain and the Netherlands. And the tiny Atlantic economy is facing legal action in the EFTA court which might force it to pay up sooner than planned and at a punitive interest rate. Democracy doesn't pay if you're an Icelander."

Joe Lynam, BBC News Analyst

"I am very disappointed that the Icesave agreement did not get through. This is not good for Iceland, nor for the Netherlands."

Jan Kees de Jager, Dutch Finance Minister

When one reads tens of statements of a similar nature like those above, one might be strongly inclined to think that Iceland has put its head under a guillotine and kindly asked the EU to pull the lever. But is it necessarily so? Does the fact that everyone around is saying this was a bad idea actually make it a bad idea? Or is it, to the contrary, not a wonderful example of appeal to authority or ad populum fallacies? Could one find reasons why the Icelandic no-vote will have proven to be sensible in the years to come? I have tried to do so, and this is the list of reasons with which I have come up:

In the long run, it is likely to improve Iceland's economic prospects. Since the demands of the Dutch and the British amounted to some 4 billion euros, which should, according to the governments of the said countries, be repaid by Iceland, and this money cannot come from thin air, the burden on the taxpayers (and the amount of debt accumulated as a consequence) would be tremendous. With the already broken-into-pieces state of the Icelandic economy, the last thing it needs is more debt and more tax burden. If the road to recovery leads through lower spending, more favorable business environment, and prudent fiscal policies, it cannot be hindered by billions of euros of debt. Surely, it may in the short run hinder their prospects, and deteriorate their ratings to almost impossibly-low levels, but short-termism is what got us all into all this mess in the first place, remember.
It teaches us all a lesson. Let us first think why the United Kingdom (in league with Holland) demands the money in the first place. It is because, after the collapse of the world's financial system, including several Icelandic banks that had hitherto offered irrationally high interest rates, they promptly compensated all the losses their citizens suffered as a result of their investments in these Icelandic banks. The first lesson stemming from this story is this: do not pay for what you cannot afford. Regardless of whether they are to receive the money from Iceland or not, British and Dutch governments reimbursed their citizens with sky-high sums, and now tries to get this money back from Iceland by force. And the second lesson we can all teach from this story relates mostly to the people who lost their money, but not exclusively. If you see a bank offering unbelievably high interest rates, think twice. Is it really secure to put my savings into such an institution? Is it not some crazy Ponzi scheme that will collapse in few months, and no one will ever see their money again? If you are still willing to take that risk, be a man, and do not expect innocent people to pay for your mistakes. Just as no government will compensate someone who lost all their savings in blackjack, no government should compensate someone who puts their money into a risky investment. Because if we really strive for responsible and critically-thinking citizens, we have to let them skin their knee once in a while.
"Iceland's bid to join the EU will be paused or even vetoed by Britain and the Netherlands." No, no mistake has occurred, this reason is meant with all seriousness. If you do not live in a cave and pay attention to what is happening in this crazy continent called Europe, you may have noticed that the European Union is no longer an exclusive club of the wealthiest and most developed, but rather a soyuz of irresponsible welfare-state dreams that hit the harsh ground of reality head-on. And if you recall the Irish Lisbon Treaty double referendum, you can probably imagine what would have happened, had Iceland already been in the EU. There would have either been no referendum at all - the EU would have given Iceland an offer they couldn't have rejected, or the referendum would have been repeated until the "correct" verdict had been reached. While Iceland is still a sovereign state that can make independent decision on the behalf of its own people, EU members are but serfs to Brussels and its perverted idea of solidarity where the innocent and responsible pay for the mistakes of the foolish and irresponsible (and those thinking otherwise are threatened and ostracized). Therefore if this referendum closes the door to the EU for Iceland, it was indisputably the right decision.

These three reasons form the core of my view on the current situation in Iceland, and are surely the maximum I am able to write at this ungodly hour. But let me leave with this quote, rather different to those at the beginning:

"I know this will probably hurt us internationally, but it is worth taking a stance."

Thorgerdun Ásgeirsdóttir, a 28-year-old barista from Iceland

References:

"UK and Netherlands to sue Iceland over lost deposits", BBC News: http://www.bbc.co.uk/news/business-13029210
"Icelandic voters reject Icesave debt repayment plan", Guardian: http://www.guardian.co.uk/world/2011/apr/10/iceland-icesave-debt-repayment-no-vote
"Why I said NO to Icesave.", Birgitta Jónsdóttir: http://joyb.blogspot.com/2011/04/why-i-said-no-to-icesave.html
"Icesave 3? Nei, takk!", Juraj Kušnierik: http://www.tyzden.sk/nazivo-vo-svete/icesave-3-nei-takk.html
"Vikinská dráma", .týždeň: http://www.tyzden.sk/casopis/2010/3/vikinska-drama.html

Pretože sám by som to nenapísal lepšie

2011-04-09T18:53:00.000+02:00

"Jestliže se domníváte, že stát má mít velmi omezené funkce, jestliže se vám nelíbí zákazy žárovek a podobné iracionální projevy státních zásahů, a jestliže se domníváte, že postupně spějeme ke stále tužšímu socialismu, zvažte, zda nevyjádřit svůj nesouhlas bojkotem akce, která tuto cestu k socialismu ilustruje a která jí slouží. Nejsme ovce, abychom se nechali sčítat, a stát není naším pastýřem.

Jestliže však myslíte, že stát má právo omezovat naši svobodu, vměšovat se do našich životů, a libovolně nám vyhrožovat, archy klidně vyplňte. Se mnou však nepočítejte."

Luboš Zálom - "Se mnou nepočítejte!"

Weekly Music Favorite XI.

2011-04-05T19:49:00.000+02:00

I know it sounds unbelievable, but this week's piece is not from Iceland, though it is still of rather northern domicile - Estonia. One is even tempted to say that the farther north one goes, the better music one finds, but I dare you to find any music on the North Pole :) (Although some would definitely consider silence the most beautiful music). So here goes, Arvo Pärt - Spiegel im Spiegel:

(Reminds me a lot of Ólafur Arnalds :))

Miesta už niet.

2011-03-31T17:50:00.000+02:00

Zbohom eskimáci,
Váš čas sa naplnil,
     boli ste pristarí mazáci,
Je čas ísť.

Zbohom indiáni,
čo kraľovali ste prériám
     (a nie, nie ste pijani),
Už ste dohovrili - howgh.

Zbohom černosi,
čo trpeli ste desaťročia,
     a teraz opäť - nikým si!
Nech už o váš nepočuť.

Zbohom buďte
     všetci,
Svet bol s vami pestrý,
     farebný,
No miesta už pre vás niet.

V odvážnom,
    novom
    Svete
ho už
    niet.

2011-03-23T15:40:00.000+01:00

In Tereza's eyes, books were the emblems of a secret brotherhood. For she had but a single weapon against the world of crudity surrounding her: the books she took out of the municipal library, and above all, the novels. [...] They not only offered the possibility of an imaginary escape from a life she found unsatisfying; they also had a meaning for her as physical objects: she loved to walk down the street with a book under her arm. It had the same significance for her as an elegant cane for the dandy a century ago. It differentiated her from others.

Milan Kundera - The Unbearable Lightness of Being

xxxxx

2011-03-17T22:42:00.001+01:00

I, xxxxxxxx,
the book that
     inspired xxxx
     drove xxxx mad
     baffled xxxx
     xxxxxx a few

Confess,
in order to cleanse my xxxx,
that my xxxxx have been
     xxxxxx
     xxxx xxxxx
     xxxxxxxx
     xxxxxxx to be printed

For I
am an xxxxxx novel
that should never xxx
   or xxxxxxx its readers
and I
     am not xxxxxx for this
     xxxxx world

Weekly Music Favorite X.

2011-03-14T20:25:00.002+01:00

I apologize myself for a small pause in this series. Hope I can make it up to you with this awesome piece I have just discovered: World's End Girlfriend - Les Enfants du Paradis:

Nahor

2011-03-13T21:41:00.004+01:00

Príšerne ťa bolí hlava. Nervózne beháš po byte ako strážny pes, ktorý práve zavetril neznámy pach a všetko v ňom buble, pripravujúc sa na výbuch štekotu na chudáka okoloidúceho, ktorý ale naozaj za nič nemôže. Čím dlhšie pobehuješ, hľadajúc najprv prášky proti bolesti, potom kľúče od bytu, a nakoniec krabičku cigariet pre prípad, že prášky opäť raz nebudú fungovať, tým viac si naozaj pripadáš ako ten agresívny vlčiak rodiny o dve poschodia vyššie. Márne sa zháňaš po veciach, čo ti chýbajú, nič aj tak nedokážeš nájsť – ako keby si si naháňal svoj vlastný chvost, točiac sa nezmyselne dokola na mieste, neuvedomujúc si, že ho nikdy nechytíš. A aby toho nebolo dosť – a aby bola psia metafora už skutočne dokonalá, povieš si – domov sa vráti tvoj spolubývajúci – náhodný okoloidúci. S rámusom a hlukom vtrhne do bytu, predchádza ho hustý oblak cigaretového dymu, miešaného so zápachom etanolu. Opäť si bol chľastať? štekáš do prázdna, aj keď vieš, že najbližšie hodiny bude vnímať len čudesné halucinácie vyvolané jeho obľúbeným zeleným absintom. Z oblaku dymu nepríde žiadna odpoveď – typické. Pozbieraš posledné zvyšky energie, ignoruješ pálčivú bolesť v spánkoch, a vstúpiš do hmly. Okamžite sa daj do poriadku! Hoď si sprchu – možno aj pár poriadnych faciek – a choď spať! Nie, že keď sa vrátim, nájdem celý byt hore nohami! Štek, štek, štek. Poctivo plníš svoju úlohu strážneho psa. Keď sa vybúriš, poslednýkrát sa pozrieš na spolubývajúceho, opovržlivo zavrtíš hlavou, ostentatívne zvesíš svoj kabát s vešiaka a vypadneš na chodbu. Na všetko si zabudol – prášky, kľúče, dokonca aj cigarety.

Bolo už však neskoro sa vrátiť. Hodnoty bolesti dosiahli kritickej úrovne, do mozgu ti vystreľuje jeden úder za druhým, až ti to zahmlieva zrak. Potácaš sa po chodbe smerom k výťahu, pretože aj napriek svojmu stavu si si schopný uvedomiť, že takto sa peši po schodoch dolu nedostaneš, aj keď bývaš len na druhom. Posledné zvyšky sily a energie, vyškrabané zo samého dna, využiješ na privolanie výťahu. Stlačíš ono tlačidlo a žuch!, zvezieš sa na podlahu. Bolesť neustupuje, ba práve naopak. Oči ti už skoro vôbec neslúžia, väčšina tvojho zraku je zastretá neurčitou bielou hmlou. Akoby kdesi ďaleko, tam, kde sa ty určite nedostaneš, tam, kde nie je bolesť, tam, kam sa nikto, kto žil, nikdy nepozrel, počuješ prichádzajúcu kabínu výťahu. Tá nakoniec skutočne príde, dvere sa otvoria, a tvoj hlava, doposiaľ opretá o dvere výťahu, žuchne na dlážku kabíny. Nedokážeš pozbierať dosť síl ani na to, aby si sa celý pritiahol dnu – a tak ostaneš ležať tak ako si – s hlavou v otvorenom výťahu, s hlavou zvíjajúcou sa v ukrutných mukách, a s telom na chodbe pred svojim prázdnym bytom, s telom, ktoré všetky tie muky cíti ako vlastné.

Stále si vo výťahu. Teda, aspoň to tak vyzerá. Otvoril si oči – zrejme si bol pár chvíľ mimo kvôli tej neskutočnej migréne – a scenéria, ktorú vidíš – strop kabíny výťahu – sa nezmenila. Jedno sa však predsa zmenilo. Bolesť zmizla. Párkrát zamrkáš, či sa ti nesníva, ale vyzerá to všetko nebezpečne skutočne – tá bolesť, pre ktorú by si ešte pred minútou vraždil, pominula. Užívajúc si ten nádherný, oslobodzujúci pocit ticha a pokoja si zrazu uvedomíš aj druhú zmenu, ktorá sa za ten krátky čas, čo si nebol pri vedomí, udiala. Výťah sa dal do pohybu. Niekto, kto náhodou na mňa narazil na chodbe, ma musel celého vtiahnuť do výťahu, a niekam ma poslal. Nech už to bol ktokoľvek, poslal výťah zlým smerom – ja som chcel ísť dole, a tento výťah ide bez pochýb nahor. Dosť bolo vylihovania, povieš si, hor sa na nohy! Hoc nemôžeš povedať, že by ti stará, špinavá podlaha výťahu, postúpaná tisíckami rôznych topánok, až tak veľmi prekážala. Cítiš sa na nej úplne prirodzene, až ti to príde čudné. Čo je prirodzené na špinavej zemi na ktorej ležím? Nič! A tak pozbieraš všetky svoje sily (stále sa cítiš akýsi slabý, aj keď bolesť naozaj kamsi odišla) a pokúsiš sa vstať.

Vstať.

Akokoľvek sa snažíš, nie si toho schopný. Nedokážeš sa zdvihnúť, zodvihnúť sa s tej špinavej linoleovej podlahy, a odkráčať po vlastných. A vtedy to zbadáš, vtedy si to uvedomíš, vtedy si to konečne priznáš – vlastné už nemáš. Si už len hlavou bez tela, mysľou bez sily, motorom bez stroja. Tvoje vlastné telo ťa opustilo, zradilo ťa ako zbabelí dezertéri za vojny. Ostalo ležať bez života na chodbe druhého poschodia tohto paneláku, v ktorom bol od vekov tvoj byt. Tvoj vlastný byt, tvoj hrad, kde si býval sám, a nikoho si nikdy dnu nevpustil. Nikdy sa tam už nevrátiš. Slzy ti začnú pomaly stekať po studených lícach, zmáčajúc zaprášenú, špinavú podlahu pod tebou. Chýba ti.

Ach, ty to nikdy nepochopíš, však?

2011-03-12T19:32:00.000+01:00

Music in my ears
Silencing the words of my
     foes and peers
You burst into tears.

Deep in another world
Closing my eyes before the
     mess this stirred
You lie home, curled

I curse the darkness
Scattered about my soul
     and consciousness
Come, your face says

Abyss opens afront
My feet struggle to
     cross the current
Try! your back bent.

Bah.

2011-03-10T21:37:00.002+01:00

Bah.
Humbug navôkol,
      sladkokyslý
žiarivý
      šedý (psst, o tom sa nehovorí nahlas)
      s malým dáždničkom
      pre všetkých
      pre nikoho

TOTO!
        SEM!
TU!
HNEĎ!
                  PRÍĎ!

Sedím na verande
Nadvihnem
   cilinder
   na pozdrav (to sa sluší)

Milujem iróniu

Ostávam    sedieť

Mladí dráčkovi a dračice.

2011-03-08T20:50:00.002+01:00

Venujem tento príspevok všetkým,
ktorí dokážu oceniť hodnotu a krásu písaného slova,
      či už sú to tri strofy, 1 strana alebo trojdielny román,
ktorí nachádzajú potešenie v tom, že môžu svoje pocity,
      radosti aj strasti zdieľať s perom a papierom,
ktorí túžia po tom, aby ich osobné spovede nezapadali prachom
     v poličkách, šuflíkoch a zakladačoch,
ktorí chcú svoje posolstvo vykričať svetu, ktorý ich nepočúva,
     pretože inak sa nedá,
ktorí sú povzbudení tým, že vidia iných zdieľať ich osud
     a počujú ich reagovať na ich vlastné výlevy,
a predovšetkým tým,
ktorí vedia, že slovo ľudia potrebujú ako soľ,
    a že bez neho si môžeme ísť vyberať vši z chlpov
    na Sumatru.

Ak sa spoznávate,
navštívte projekt Drak sa vracia,
čítajte tvorbu iných,
hodnoťte, komentujte, raďte,
prispejte niečím vlastným,

a ak vás toto začínajúce dielko oslovilo,
pozrite si výber poviedok nižšie,
vytlačte si tú či onú,
a šírte túto správu ďalej,
a možno skopírujte na vlastné stránky
tento článok:

Hlasuj! http://vybrali.sme.sk/c/Mladi-drackovi-dracice/

it should be

2011-03-01T21:30:00.002+01:00

i close my eyes

lest i see a detour

i silence my ears

lest i hear a call

that was not meant for me

i bite my tounge

lest i say a word

that sheds blood

for i am gentle

and silent

i walk alone down the street

lest they would see my face

i work alone

hidden

lest they would find it

i wait for the cue

lest they would not want me to speak

for my heart

is humble

it should be

Spring Break Musical Selection

2011-02-18T21:38:00.000+01:00

Alright, ladies and gentlemen (special greetings to the two subscribers of mine). Spring break starts tomorrow, and I won't be online next week, so here's my selection of three great songs for the break:

Junip - Chicken

Nourish My Fame - Love Apple

The Kooks - Mr Maker

Enjoy the holidays!

Weekly Music Favorite IX.

2011-02-09T19:14:00.001+01:00

Iceland yet again. Boring. Though the IB reference in the title of the song cannot be overlooked: Bloodgroup - How Do We Know:

Weekly Music Favorite VIII.

2011-02-01T08:43:00.000+01:00

I have resisted the urge to post yet another Icelandic piece. This one is also great: Bombay Bicycle Club - Ivy and Gold (watch it in HD):

Peace

2011-01-30T14:39:00.001+01:00

Peace comes not
Because of
Knowing
    Nothing
But in spite of
    Knowing
Everything
For Ignorance may be
    Bliss,
But never
    Peace

Delirious

2011-01-28T22:07:00.000+01:00

From what I have seen,

The only will of the
      Drunk
Is to be Delirious
For all
     Eternity
And never to be sober
     Again.

My Top Ten English Words

2011-01-26T20:52:00.000+01:00

(In no particular order)

Juxtaposition
Ubiquitous
Shall
Naysayer
Inconspicuous
Pretentious
Insofar
Hitherto
Unravelable
Utter

Weekly Music Favorite VII.

2011-01-25T20:12:00.000+01:00

And now for something completely different! Para - Povstanie:

And by the way, this is my 100th post!

Stál tam sám

2011-01-22T23:08:00.002+01:00

Stál tam sám. Drobný, utiahnutý, skrčený. Keď sa človek pozornejšie pozrel, mohol zbadať, že sa jemne trasie. Zrak mal sklopený, viečka privreté. Aj tie mu jemne vibrovali. Stál, opretý o strom, a nehýbal sa. Nevládal. Trochu sa mu páralo brucho – od pupku hore, smerom k ľavému ramenu. Bol tam sám, a predsa bol zničený a doráňaný. Keď som k nemu podišiel, ani sa nepohol. Neobzrel sa, nevšimol si môj tieň – nevidel ma. Alebo len ignoroval? Položil som mu ruku na plece. Ticho. Žiaden pohyb. Pozdravil som ho, ticho som sa mu prihovoril, dúfajúc, že moje slová budú opätované. Býval som taký naivný za mlada. Po tom, čo odznela moja posledná slabika, zavládlo nástojčivé ticho. Jeho ústa sa za celý ten čas ani len nepohli. Začal som pochybovať o tom, či vôbec dýcha, bál som sa však priložiť mu dlaň pod nos, aby som si to overil. Po zopár krátkych minútach ticha som mu ešte raz položil obe ruky na jeho zvesené, špinavé plecia, pevne stisol, otočil sa a pomaly odkráčal. Vedel som, že bude ticho naveky. Poslednýkrát som obrátil svoj zrak na strom za sebou. Stál tam sám. Malý plyšový medvedík.

Weekly Music Favorite VI.

2011-01-20T18:27:00.000+01:00

Yet another hauntingly beautiful piece of Icelandic contemporary music - Ólafur Arnalds - 3055:

Weekly Music Favorite V.

2011-01-12T18:52:00.000+01:00

A piece of music that simply cannot be omitted: Sigur Rós - Hoppipolla

Nepotrebujem Pomoc

2011-01-09T13:55:00.004+01:00

Uverejnené na Drak sa vracia

Nepotrebujem pomoc. Ležala rozvalená na studenej, mramorovej dlážke so šachovnicovým vzorom a čudesné, strnulé kreatúry sa v pravidelných dráhach hýbali po rozľahlej miestnosti. Keďže jej telo prekrývalo niekoľko štvorcov šachovnice, kreatúrky z času na čas narážali do jej končatín. Vždy, keď sa to stalo, zastali, sklopili svoj sklený pohľad na to čosi, čo do ich sveta bezpochyby nepatrilo, ale ležalo to u nich na zemi, a ticho a apaticky sa spýtali, či nepotrebuje pomoc. Nie, bola stála odpoveď. Zvládnem to sama. Nepotrebujem vašu pomoc.

Som jediný farebný tvor v tejto smutnej miestnosti. Ako sa rozhliadala po okolí, spozorovala, že všetky bytosti, ktoré okolo nej pobehujú v tých robotických dráhach a neprestajne sa jej pýtajú, či jej nie je potreba pomôcť, sú príšerne fádne. Odeté len v bielej alebo čiernej farbe vyzerajú so svojimi mŕtvolne bledými tvárami ako figuríny z výkladu pánskeho smútočného obchodu. Preto sa na ňu tak neveriacky pozerajú, preto sa pristavujú. Možno sa kvôli tomu aj pýtajú, či nepotrebuje pomoc. Je možné, že ich nezaujíma to, či je zranená, ale myslia si, že jej farebné oblečenie je niečím, čoho jej majú pomôcť sa zbaviť. Pretože nezapadá. Kde to som? Ako je možné, že som jediný farebný tvor v tejto miestnosti?

Zaprela sa dlaňami o studenú šachovnicu a pomaly vstala. Cítila sa, ako keby svoje nohy roky nepoužívala; boli ťažké, nemala v nich cit, vrávorala pri každom pokuse urobiť krok. Ale stála. Nepotrebovala som pomoc. Zvládla som to. V tom momente sa opäť zviezla na zem, nohy sa pod ňou podlomili. Zdalo sa však, že tie veci, čo sa pohybovali naokolo (nech už to bolo čokoľvek alebo ktokoľvek), to vôbec nevyviedlo z miery – bez prerušenia neustále pochodovali vo svojich zabehaných trasách. Za ten krátky moment na nohách si však stihla niečo všimnúť. Každý z nich sa hýbe po inej trase, priam úplne ako šachové figúrky. Jedny ako pešiaci, krôčik po krôčku vpred, až kým nezmiznú v diaľke a tme – na koniec miestnosti nebolo vidieť, rovnako ako ani na strop. Iný zas ako strelci, križujúci miestnosť sem a tam, avšak bez toho, aby aspoň raz zakúsili tú druhú farbu. A stále chceli pomáhať. Bez odozvy. Zvládnem to, nemajte obavy.

Opäť sa postavila, tento krát si už nohy navykli na to, že sú používané, rýchlejšie ako minule, a nezradili svoju pani hneď, ako vstala. Pomaly sa nadýchla, rozpažila ruky a vydýchla. Rozhliadla sa. Pohľad sa však oproti tomu od podlahy priveľmi nezmenil – stále videla len hýbajúce sa čiernobiele kreatúry a nekončiacu šachovnicu. Keď o chvíľu sklopila zrak, s hrôzou zistila, že tým, ako rozpažila ruky pri nádychu, zhodila jednu tú čudesnú bytosť na zem, ktorá sa teraz nekontrolovateľne triasla na studenom mramore a v tvári mala výraz čírej hrôzy. Jej nohy sa prazvláštne mykali, akoby sa stále snažili pokračovať v chôdzi, nevšímajúc si fakt, že osoba, ktorú majú niesť, leží horeznak nehybná na zemi. Zamávala jej dlaňou pred tvárou. Vidíte ma?

Nebola videná. Postavička čudesne sa metajúca na šachovnicovej dlážke už nevnímala. Nebojovala o život, nebola v šoku – jej telo len zo zotrvačnosti hýbalo končatinami tak, ako na to bolo navyknuté po všetok ten čas strávený brázdením šachovnice bezvýsledne tam a späť. Čierne, studené telo ostalo, no to, čo bolo v ňom, opustilo naveky túto mramorovú kobku. Zavrela jej viečka a pomaly vstala. Rozhliadajúc sa opäť vôkol seba si zrazu uvedomila tú strašnú pravdu. Ja som ju nezabila, ja som ju oslobodila.

Hlasujte na vybrali.sme.sk: http://vybrali.sme.sk/c/Nepotrebujem-pomoc/

Blackout

2011-01-05T18:49:00.003+01:00

Weekly Music Favorite IV.

2011-01-04T18:42:00.000+01:00

Something rather different this time; Slovak punk-rock. Vandali - Priamky:

Weekly Music Favorite III.

2010-12-27T16:29:00.000+01:00

Something older (and more peaceful) than before, yet still great: (it is a Vimeo link, no embed)
The Rolling Stones - You Can't Always Get What You Want

Obyčajní ľudia

2010-12-22T19:04:00.001+01:00

Svet politiky, prejavov, manifestov a vyhlásení je plný čarovných formuliek o obyčajných ľuďoch, bežnom človeku či priemernom voličovi. Zneužívajúc toto slovné spojenie, obyčajní ľudia, sa snažia populisti a demagógovia, predovšetkým od stredu naľavo (i keď nie exkluzívne, nechcem zovšeobecňovať; aj na pravej strane sa určite nájdu), získať čo najväčšiu podporu elektorátu. Je však tak príliš často používané, že už sa z neho stala prázdna fráza, ktorú definovať by mal asi problém aj Jazykovedný ústav SAV. Pokúsme sa však o to.

Obyčajný človek. Používajúc slovo "obyčajný" ako hlavnú indíciu, môžeme prísť napríklad k tomu, že je to človek, ktorý nevyniká, nevybočuje z radu, nie je odlišný od iných "obyčajných". Ešte raz. Človek, ktorý nie je ničím odlišný od iných, ktorý nevybočuje z radu, ktorý nie je výnimočný. Napriek snahe všemožných bojovníkov za rovnoprávnosť kadekoho (a čoho) sa dá ešte stále povedať, že neexistujú dvaja totožní ľudia. I keď ľudí z modrými očami môže byť menej ako ostatných, i keď najviac ľudí má IQ v rozmedzí 95-105 bodov, i keď je najviac na svete Číňanov, i keď len pár výnimočných jednotlivcov dostane Nobelovu cenu, i keď sa rodí nespočet jednovaječných dvojčiat, neexistujú dve rovnaké osoby. Neexistuje žiaden "štandard" či "priemer" človeka, či nejaká ideálna forma alebo model pre ľudí. Každý ma rôzne schopnosti, iný charakter, iné vnímanie sveta, odlišné predpoklady. A rovnako aj biologicky je každá osoba odlišná; či výškou či šírkou či veľkosťou nôh, to nehrá rolu. Slovo "obyčajný" v spojení s človekom nedáva zmysel.

Preto ak politici používajú toto spojenie, ak oslovujú svojich voličov či sympatizantov ako "obyčajných ľudí", v princípe ich urážajú. Hovoria im, že ničím nevynikajú, že sú nudní, šedí a bezvýznamní. Snažia sa im vlastne vsugerovať, že nikdy nič svetoborné nedosiahnu, že sú len plebs, ktorého členovia nestoja za to, aby sa s nimi jednalo ako s rovnocennou a plnohodnotnou osobou, ale len ako s niečím "obyčajným" a nudným. Iste nikomu neunikne, že tí istí politici, ktorí toto slovné spojenie používajú, sami seba obyčajnými nikdy nenazvú. Preto vy, voliči "zástupcov obyčajného ľudu", otvorte svoje oči, a uvedomte si, že takýmto ľuďom nestojíte ani za to, aby si vážili vašu jedinečnosť. Lebo fráza "obyčajní ľudia" je urážka a nadávka pre každého človeka, ktorý si je vedomý svojej jedinečnosti.

Hlasujte na vybrali.sme.sk: http://vybrali.sme.sk/c/Obycajni-ludia-3/

Weekly Music Favorite II.

2010-12-22T13:38:00.001+01:00

Second part of this series - this week's favorite is Eluveitie - Inis Mona:

„Ten, kto popiera stalinizmus je rovnako vinný, ako ten, kto popiera nacizmus.“

2010-12-15T23:06:00.000+01:00

Vinný. Už aj bez kontextu je slovo "vinný" dostatočne silné na to, aby zničilo dôveru, uvrhlo tieň podozrenia, či schladilo hlavu hocikomu, kto by bol takto označený. Avšak ten, proti komu je takéto obvinenie vznesené, musel preukázateľne prekročiť zákon, a v prípade, že by toto obvinenie stavalo na nepresvedčivých dôkazoch, každý neprávom uväznený občan má, vďaka Habeas corpus, právo byť prepustený.

Aký zákon porušil teda ten, kto by sa odvážil tvrdiť, že Stalin bol mierumilovný domased, ktorý by neskrivil ani psovi chlp za ušami? A čím je vinný ten, kto v peciach Auschwitz-u vidí nie pekelný stroj na masové vyvražďovanie, ale pekáreň pečiva milujúcich Nemcov? Okrem toho, že už existuje zákon, vďaka (?) ktorému je popieranie Holokaustu, podľa nášho právneho systému, rovnako vážny čin ako usmrtenie z nedbanlivosti, jediné, čo sa o takom človeku dá usúdiť je, že má vybielený mozog a sociálnu inteligenciu na úrovni rozpolenej dážďovky. Tvrdiť však, že je to skutok hodný trochu rokov odňatia slobody je prinajmenšom pritiahnuté za vlasy.

Teraz však na vážnejšiu nôtu. Čo český minister zahraničných vecí (link na pôvodný článok zo SME.sk tu) implicitne tvrdí je, že ten, kto popiera všeobecne prijímanú pravdu si nezaslúži mať právo na slobodu prejavu, jeho názor je automaticky zavrhnutý ako nesprávny a nepravdivý, a za to, že využil svoje ústavné právo teraz pôjde do väzenia. A nie je až také dôležité, či ide o zločiny komunizmu, nacizmu, či o to, že je zem plochá a slnko obieha kol zeme, ale o precedens, ktorý údajne demokratické vlády a strany navrhujú: "Väčšinový názor je ten správny a akýkoľvek pokus o jeho spochybnenie bude potrestaný."

Verím tomu, že, bez ohľadu na to, či mám pravdu alebo nie, mám právo povedať, bez strachu z trestu, že ryby dýchajú vodu a kvôli nim deti v Afrike nemajú pitnú vodu, že evolúcie ide vlastne naopak, že o niekoľko tisíc rokov z nás nebudú nadľudia ale opäť paviány, alebo, že informácie sa do mozgu dostávajú difúziou cez membrány vo spánkoch. Bez ohľadu na to, akú sú to hlúposti, fantázie, mýty či rozprávky, práve tá čarovná sloboda prejavu mi umožňuje povedať, čo chcem, a je to následne buď na mne, aby som svoje tvrdenie vedecky dokázal, alebo aby ho vedecká komunita (rigorózne) rozniesla na kopytách. Pretože aj chudák Kopernik bol kedysi považovaný za fantazírujúceho heretika s vybieleným mozgom len preto, že si dovolil tvrdiť, že veci sa majú inak, ako si drvivá väčšina myslela. A kam to nakoniec dotiahol (i keď sa toho, chudák, nedožil)...

Weekly Music Favorite I.

2010-12-14T22:02:00.000+01:00

My favorite for this week, the first week of this series, is Mumford and Sons - Little Lion Man.

Ask not.

2010-12-14T17:12:00.001+01:00

Ask not:

"Who will look after me in the time of hardship?"

But ask rather this:

"What can I do beforehand in order to ensure that when hardship comes, I will capable of caring for myself?"

For you might be but a single person with limited resources, but who else in this world could possibly know, what is it you need the most? And in whose other interest should it primarily be that you be merry if not in yours alone?

A squirrel

2010-12-12T22:51:00.000+01:00

A squirrel,
Swift and merry a beast,
Climbing up the tree,
From the roots up
To the thinnest of branches.

A squirrel,
Hopping
From a branch to branch,
As if she was lighter than
The air she breathes.

A squirrel,
Reaching for the top,
Landed on a branch
That was no thicker
Than a twig.

A squirrel,
Seeing soon doom,
Had but two choices;
Enjoy the flight,
Or jump higher.

Snow.

2010-12-01T17:16:00.000+01:00

When I see the falling snow heralding the arrival of winter,
When I see it cover roads, streets, roofs, hats, umbrelas and cars,
When I see the congestion, the chaos, the risk on the roads,
It makes me wondering...

Wouldn't the streets be
In better condition,
Better looked after,
Safer and emptier,

If they were a private property?

For public property
Iis no one's property.

Behold

2010-11-29T20:33:00.000+01:00

Behold, peoples of the world, for a new tyranny has arisen,
Not a tyranny of a majority, but an opression thereof by minorities.
While before they were too different to be preferred,
I am now not different enough.
While once their wealth was not sufficient,
I am now not poor enough.
While in the times past strange meant strange,
I am now way too ordinary.

Oh world, have you not learnt from the past?
Has Auschwitz not shown you enough?
Has not the Jim Crow South taught you a lesson?
That overall social justice cannot be equated with partial injustice?

It is my frank dream,
That you have not yet lost your mind.

Forever.

"An economist who is only an economist cannot be a good economist"

2010-11-02T21:12:00.000+01:00

This quote of F.A. Hayek is, in my humble opinion, one of the most imporant truths any economist, student of economics, or even a politican (albeit the Chancellor of the Exchequer) should always bear in mind. Unfortunately, it is often being forgotten by many who by doing so rob economics from virtually all the real-life applicability and usefulness it carries. But whom should economists become, apart from economists, to excel in their field of study?

The first step we need to take is to define what economics really is. The way I see it, economics can be found on a simple diagram with two intersecting curves. The first curve is an "Arts and Humanities" curve containing subjects such as philosophy, history, sociology or ethics. On the other hand, the second curve is an "Exact" curve containing mathematics and statistics. And the interesection, the equilibrium if you will, of these two curves is what economics is. Comprising parts of both these curves (which are often purely theoretical and/or with no real-life applicability whatsover), economics is a blend, a mixture, of these subjects and enables it to apply the knowledge of all the given subjects together in one field of study.

Therefore, one who is but a mathematician (regardless of their genius) cannot be a good economist for they lack understanding of a myriad of non-mathematical factors influencing economic decisions people face on a daily basis. An economist-mathematician may be able to create complex models and predictions for perfectly rational (utility-maximizing) individuals, but will fail to take into account factors which make people behave utterly irrationaly and/or unpredictably. Maximizing utility is indeed a respectable concept, but what does utility constitute? A financial gain? Happiness? A gain for the society as a whole? Pleasure? Nowadays, everything that is of the ability to somehow benefit an individual is considered as being of certain utility. Food, love, sports, studying or work. If this is true, mathematics can never trully express one's behavior in the terms of utility-maximization. Since basically anything can be of utility to people, and various activities are of different utilities for different people, any purely mathematical model in economics fails to reflect reality.

On the other hand, a philosopher or a psychologist who has never studied math further than to the GCSE level, despite constructing complicated theories of behavior, rationality or, say, liberty, can never become a well-rounded economist. True, in the times of Bernard Mandeville books about economics resembled philosophy books even more than contemporary economics textbooks resemble mathematics textbooks, but the mathematical side of economics cannot be simply neglected. Although one may say that after increasing the income tax, people will the most likely consume less as their after-tax income will decrease, and that the government tax revenue may eventually face a decrease as people will start to find ways of avoiding paying taxes, but there will be never be any concrete data, any figures to operate with. Would it be of use for the government if an economic advisor for the government said something as stated above if the government were to actually increase the income tax in reality? Would be the government able to calculate the possible resultant increase or decrease in the tax revenue and the effect of this policy on the GDP and the national budget? By no means. Mathematics has its rock-solid place in economics which cannot be denied (and I have not yet started talking of the game theory).

In a nutshell, it is neither a mind-blowing IQ, ability to prove the Fermatt's theorems, nor one's excellence in philosophical disputes that make a great economist. It is a perfect balance, an equilibrium, of these abilities one has to find in themselves (and apply with great sensibility and carefulness) in order to address the economics issues of the day in the most reasonable and "real" manner.

Všetci za _FM, _FM pre všetkých.

2010-10-14T17:43:00.000+02:00

Otvorené listy ministrovi, stovky komentárov a reakcií či skupiny na Facebooku. Už dlho sa na slovenskej politickej scéne neobjavil návrh, ktorý by vzbudil také vášnivé reakcie (vlastenecký zákon bol jediným mohykánom posledných rokov) ako návrh zrušiť Rádio_FM. A pritom ide len o jedno malé, alternatívne rádio s počúvanosťou niekde na úrovni dvoch percent (neprajníci by povedali, že priam na úrovni štatistickej chyby). I keď som sa sám k takýmto reakciám pridal a s rušením _FM nesúhlasím, verejnoprávne média aj tak považujem za chybný koncept ktorý postráda zmysel.

Prečo nie verejnoprávne média?
Neexistuje efektívnejšia a jednoduchšia metóda na šírenie propagandy v rukách politikov ako verejnoprávne médiá. Akékoľvek médium, či už s priamou alebo nepriamou kontrolou štátu, je potenciálnou výkladňou skriňou nového Ceausescu či aspoň Orbána (on a maďarská MTV majú k sebe až príliš blízko), ktorej vysielanie má možnosť zhliadnuť či vypočuť drvivá väčšina populácie. Keď má po-moci-chtivý diktátor po ruke štátne média, nepotrebuje pompézne drahé meetingy s tisíckami divákov, stačí mu sadnúť do štúdia a uvidí ho celá krajina.

Prečo teda Rádio_FM áno?
Z prostého dôvodu. Vláda sa, v snahe zachrániť (hlavne) STV pred absolútnym kolapsom, rozhodla zlúčiť rozhlas a televíziu a v rámci úsporných opatrení zrušiť Rádio_FM a Trojku. Čo však vláde, a hlavne ministerstvu kultúry, uchádza, je fakt, že rozpočet rovnako televízny ako aj štátny nepôjde zachrániť krokmi, ktoré sú síce viditeľné (každý si všimne, že sa ruší Trojka či _FM) a postihnú relatívne málo ľudí (spomínané dve percentá poslucháčov), no reálne finančnú situáciu nespasia pokiaľ neprebehne komplexná premena fungovania rozhlasu aj televízie. Zatiaľ čo rušenie málo populárnych staníc môže slúžiť ako dobrý zastierací manéver, reálne zmeny sa robia reálnymi reformami, ktoré, zdá sa, vláde príliš nevoňajú, keďže proti nim bude protestovať viac ako len zopár fanúšikov alternatívnej hudby a celodenného športu v televízii.

Dada Murakami.

2010-09-26T21:44:00.000+02:00

consumables and collecting the old, basal metabolism that maintains life continues
sounds; a group of college students spilling
single collective entity created by many call this place an
scene from midair. In
collecting lines. A large game center crammed with young
legs thrusting out from micromini skirts;
the old. the peak of activity haelusive body, circulating a continous supply of fresh
the last trains people; -suited men racing across diagonal crosswalks for
sending out new contradictions and
To the rythm of its pulsing, all parts
exaggerated hip-hop bass to the suburbs. out from a bar; teenage
continuo of the city's undiminished, producing the basso
as passed, the stretch to the ends of its-a sea of neon colors. They
our broad sweep, the city "amusement wild electronic girls with brilliant bleached hair, healthy
midnight
approaches, but loudspeakers on storefronts keep pumping out
blood cells, sending out new data and, focusing there, arteries of buildings fall silent as
Our line of sight night bird, we take in the
squirm. Midnight is approaching, and while
of the body flicker and flare up and with foreboarding. district." The giant digital
Through the eyes of a high-flying
chooses an area of concentrated brightness creature - or more like a
Eyes mark the shape of the city. looks like a single gigantic
and collecting the old, sending out the new
pregnant dark
moan, a monotonous sound that neither rises nor falls but is intertwining organisms. Countless
silently descends to it-screens fastened to the sides

(original excerpt from Haruki Murakami's After Dark, 2004)

Phase changes in anything but physics.

2010-09-18T17:05:00.000+02:00

One sometimes have strange ideas coming to their mind. One such particularly weird idea struck my mind this Thursday on my physics lesson. Although it had had its origin in a concept from physics, the idea itself could not be less related to physics. Taking notes about phase changes and properties of each phase, a mind-boggling parallel occured to me. Matter and objects became societies and markets, molecules were replaced by human individuals, intermolecular forces changed into human potential and motivation, and molecular bonds suddenly represented an external control over people. With such paradigm in mind, I took all three basic states of matter with which it is being dealt in the IB Physics (i.e., let us neglect plasma for the purpose of this article) and converted them into different types of societies and regimes.

Solids
According to physics, molecules in solids are formed in a lattice, are connected in strong bonds, and all (or the majority of) the energy they have is potential, i.e. there is no independent movement of molecules in a solid. Moreover, solids have constant shape, mass, volume and density.

If such properties were applied to a country, a "solid" country would be a country with a totalitarian regime and/or an autocrat governing it. Citizens of this country would be mere labor force or small gears in a gigantic machine. No independent thinking or traveling would be allowed; each and every inhabbitant would have to think the same, look the same and behave the same. Despite all the various talents and abilites with which people are born, no man could ever develop their talents as no one would be allowed to be different. Therefore all the human potential would not yield fruits; it would remain hidden under the surface.

Furthermore, from the economic point of view, all the economic activity in such state would be centrally planned and governed so that no individual could work in a field they want to, but only in an industry the state finds necessary. There could be no unemployement as everyone would be an employee of the state, with unemployment being regarded as a criminal activity.

Liquids
Molecules in liquids are in no concrete shape or form, and, despit being connected in bonds, are able to move around to some extent. The internal energy of molecules is divided between kinetic and potential energy approximately equally. Liquids have no constant shape.

Some properties of a "liquid" country are common for all types of liquids and some depend the density of the liquid. It is valid for all liquid-like countries that their citizens are allowed, to a certain extent, to act, think and work freely, without being forced to stay in one prescribed position. However, they still experience some boundaries in their liberty because of the bonds inbetween molecules. And if one, or more, citizens try to stretch the boundaries way too much, they are likely to break apart; to get seperated from the rest of the people; e.g. to get arrested or expelled from the country.

Further, the economy of a liquid state is basically a free-market economy without any central planning, yet several limitations and interventions may be, and are, present. To what extent, however, depends on the density of the liquid. It generally holds that the higher the density, the stronger the intermolecular bonds and forces. Therefore, a liquid state with high density may impose a great deal of regulations on the economy, and is likely to provide an extensive welfare support. Moreover, a high-density liquid state is also likely not to be very liberal in terms of individual liberty. For example, strict immigration policies may exist.

Gases
Gas molecules are hyperactive. As all of their internal energy is (in the ideal case) kinetic, there are no, or negligible, bonds between molecules and they can move freely in space. Gas has no shape, is compressible and perfectly flexible; it can adapt to any container.

Taken under the prism of a country, a gas state is a country in which all citizens have a great level of personal liberty. They are able to fully explore and develop their potentials and talents, and are free in what they say, think and how they act. There is no official pattern in which one must fit; everyone is independent in their choice of lifepath. However, just as gas is always contained in a container of sorts, a country has its borders and laws, and when a citizen decides to leave the container, borders or laws of the country, it will not go unnoticed. With border-crossing, however, perfectly legal, the problem is when not borders but laws, albeit very lenient or liberal laws, are crossed and broken. The perpetrator will then face similar repercussions as one in the liquid state, imprisonment or expulsion.

Similarly, an economic activity in such state operates on a free market with little or no government interventions and with a high degree of economic liberty. There are no unions present that would try to limit employers or employees.

Conclusion
Despite the inability to distinguish between personal and economic liberty in the state-of-matter model, it shows how different systems work and how people are treated within them and by them. In conclusion, I approximately put each state under an ideological label. Even though I am not a great fan of such simplification, it is fascinating to behold how similar ideologies and states of matter may be.

Solids - Totalitarian

Liquids - Socialist or Conservative (according to the density)

Gases - Libertarian

The Greek crisis or treating drug addicts

2010-09-16T17:30:00.001+02:00

translated from the Slovak original http://metjush.blogspot.com/2010/05/grecky-problem-alebo-liecenie-drogovo.html

Before the Greek crisis becomes an example in all macroeconomic textbooks, it would be interesting to examine what one irresponsible Mediterranean country and a much more common problem, drug addiction, have in common.

Greece is addicted to money. The evidence suggest that mostly to the money it does not have but wants to have. "Welfare" policies of the Greek government eventually infected the whole society, and now, when the budget has run out of means to purchase more of the their drug, the Greek society riots. Fortunately, its European brothers have noticed that Greece is in trouble and want, as good friends, to help. Let us, however, first look at how a regular drug addiction is usually being treated.

Let F. be a drug addict. He is addicted to some regular drug, say, heroin. Sometimes, when out of money, he borrows or steals the money to buy a dose. However, after some time, when his wallet runs dry, first signs of withdrawal start to appear, and dealers begin to threaten him as he is not paying back his debts. Luckily for him, his family notices that F. has a big problem and they send him to rehabilitation. The beginning is, of course, harsh. The days without the drug become but meaningless years of agony and apathy. Every cell in his body riots and screams for their dose, which never comes; the treatment is strict despite the suffering. After some time, however, both the mental and physical state of F begins to improve. Occasional headaches and minor tremors replace the depression and agony; F can even bear daylight. It will not take long and his addiction will be gone.

But what is taking place in the case of Greece and its drug, money? The story of Greece is the same as the story of F. to the part when the addict runs out of money and their family notices it. That is where the story of Greece took a completely opposite direction. Its family, the European Union, instead of sending it to the rehabilitation, told Greece to wait a few moments without the drug, and that if it reduced its dosage, he would then get financial support to continue with its addiction. But even small reductions in the dosage are not fondly accepted by the Greek body; people start riot and demonstrate from dawn to dusk. However, instead of gradually decreasing the dose to zero, they will soon get their drug back again. So now not only is the addict taking the drug from the dealer without paying for it, his family is lending him more money so that he could continute with taking it. It is not hard to imagine what will happen shortly after the addict starts to take the drug in smaller doses. His body will get used to the drug and the dosage will have to be increased in order to eliminate the possibility of tremors and depressions returning. Andm eventually, the addict will owe money not only to the drug-dealer but to his family as well, for it always tends to be way too lenient on its members.

No one says that the rehabilitation is comfortable. On the contrary, it is an extremely harsh and painful process that costs a lot of renunciation, but the final outcome is worth the suffering.

Paradox.

2010-09-04T21:31:00.000+02:00

I cannot stop talking,
yet
I barely say a thing.

My voice is booming,
yet
it lacks a content.

I merrily reply,
yet
it truly says nothing.

I am speechless,
yet
I am desperately screaming.

I cannot force myself to say a word,
yet
there is so many to say.

I refuse to explain,
yet
I know exactly what to say.

Keď.

2010-09-01T21:14:00.000+02:00

Keď z oblaku pršať bude,
Keď z vajca sliepka vyrastie,
Keď z hliny váza bude,
Keď z popola félix povstane,

Keď miesto leta jeseň príde,
Keď z chlapčaťa muž narastie,
Keď na stromoch lístie nebude,
Keď slnovrat nastane,

Vtedy,
A len vtedy,

I ja vyrastiem.

Veľký budem.

Kvap... Kvap...

2010-07-12T23:54:00.000+02:00

Kvap. Kvap. Kvap.
Kvapky potu, snažiac sa dosiahnuť svoj účel, ochladiť telo svojho tvorcu, padajú pod náporom gravitácie na podlahu.
Následne na to, reagujúc na tropickú noc za oknami, na koži vyskakujú, jedna za druhou, nové a nové kvapky.
Tie, nasledujúc príklad svojich súputníkov, stekajú po koži dole až sa nakoniec odpútavajú od epidermy a s mikroskopickým rachotom dopadajú na zem.

Kvap. Kvap. Kvap.
Kvapky sú ako komáre. Zmizne jedna, obiavia sa ďalšie dve. A dokonca sa zvyknú objavovať za podobných podmienok, noci a nechutného tepla.
Kvapky našťastie nesajú krv, zato kvalitne ničia spánok. Teda, ani nie tak kvapky samotné ako ich príčina.
Tropické horúčavy aj o polnoci nie sú so spánkom za dobre; zatiaľ čo počas väčšiny roku vyhráva spánok, v lete vyťahujú horúčavy do boja na mokrú a krvilačnú pomstu, pomstu potom a komármi.

Kvap. Kvap. Kvap.
Kvapky sú predsalen odlišné od komárov. Komárov sa dá zbaviť. Vypne sa svetlo, použije sa repelent, kúpi sa tá modrá lampa, ktorá hlupučký hmyz naláka k sebe a následne uškvarí.
Proti potu nefunguje nič. Vyvetrať sa nedá, veď je to vonkajšie teplo, čo ich spôsobuje. Sprchovať sa každú polhodinu by síce šlo, ale tak by sme len dokonali pôvodný diabolský plán kvapiek potu, prekazanie spánku úbohej obeti. Ľudstvo je bezmocné.

Kvap. Kvap. Kvap.
Nedokážem zaspať.