Občasník z Edinburghu (1.1.12): Absurdistán, alebo ako som cestoval do Glasgowa

Predslov: V piatok som oficiálne ukončil prvý semester na univerzite dopísaním poslednej skúšky (z politiky). Mal som tri skúšky, z každého predmetu jednu (všetko písomne samozrejme). Na nórštine v utorok sme mali klasický jazykový test s gramatickými cvičeniami, čítaním s porozumením a písaním krátkeho príbehu podľa obrázkov. Stredajšia ekonómia bol len krúžkovací a-b-c-d-e test, ktorý bol však prekvapivo ťažký (asi lebo som nemal kalkulačku, a odmocniny bez kalkulačky sú celkom sranda). Politika bola najväčší strašiak, 2 hodiny na 2 eseje (na výber dvakrát z troch tém) - nebolo to nakoniec úplne zlé, až na jednú hlúpu chybu, keď som Francúzsku prisúdil iný volebný systém, ako v skutočnosti má (excuse moi s'il vous plait), mám z toho relatívne dobrý pocit. Výsledky budú až po vianociach, takže už mám konečne prázdniny. A môžme sa vrhnúť na samotný príbeh:

Dej 1. Zradná ouvertúra

Všetko to začalo štvrtok ráno. Na pondelok som si totiž naplánoval výlet do Glasgowa (údajné "the greatest city in the whole of creation" [citation needed]), a lístok na vlak som si chcel kúpiť vopred, aby som ráno zbytočne nestrácal čas (skrz časopriestor sa sám na sebe smejem). Prídem približne o pol deviatej na stanicu, vojdem do "Travel Center" a v časti "Advanced Tickets" si vytiahnem číslo a posadím sa, čakajúc, kedy na mňa príde rad. Ako tam tak sedí, osloví ma zamestnankyňa stanice (ako ju ináč nazvať - okrem mierne neurčitého "tetuša" - neviem) a pýta sa ma, na kedy a kam si chcem kúpiť lístok. Keď jej poviem, že na pondelok a spiatočný do Glasgowa, ukáže na časť "Tickets for today" a vysvetlí mi, že ten si v pohode kúpim aj tam, nemusím čakať v "Advanced Tickets", lebo tam aj tak nič neuštrím (skrz časopriestor sa mi peňaženka zrazu odľahčí o relatívne vysoké náklady na obetované príležosti - aka opportunity cost aka čas). Tak sa teda vzdám sedadla v čakárni a prejdem ku kase v "Tickets for today", kde ďalšej tetuši poviem, že chcem otvorený spiatočný lístok na pondelok do Glasgowa. Tá mi vysvetlí, že ak si kúpim off-peak lístok, tak ušetrím skoro polovicu pôvodnej ceny lístka, ale nebudem môcť ísť na vlak medzi 4.30 a 6.30 PM, čo mi nejako neprekáža a tak si teda kúpim off-peak lístok, strčím si ho do peňaženky a po zvyšok týždňa neriešim.

Dej 2. Ranná interlúda

Je pondelok ráno, 19. december, 8.30 GMT a ja som na hlavnej železničnej stanici v Edinburghu (Waverley Station), čakajúc pred turniketmi, vedúcimi na nástupištia. Vlak, na ktorý chcem íst, odchádza o 8.45. Okolo 8.40 sa pokúsim prejsť cez turniket, ktorý ma však nepustí ďalej. Týpek z obsluhy sa pozrie na môj lístok, a povie mi, že off-peak lístok platí až od 9.15. Ok, fajn, to mi síce pri kúpe povedané nebolo, ale nič zlé sa nedeje - vlaky do Glasgowa chodia každých 15 minút, tak sa mi len stačí vrátiť o 9.10 a nastúpiť na prvý vlak, na ktorý ísť môžem. Vstal som síce zbytočne skoro, ale nevadí, aspoň som sa prešiel na stanicu a naspäť a opäť na stanicu. Keď sa teda po deviatej vrátim a o 9.10 sa pokúsim prejsť turniketom po druhýkrát, opäť mi lístok neprejde, a tentokrát sa dozvedám, že môj lístok je z 15. decembra a teda už neplatí. Keď pochopím, čo sa stalo - tetuša ma vo štvrtok vôbec nepočúvala a jednoducho mi vydala lístok na deň, kedy som si ho kupoval, ako to má vo zvyku (smejem sa sám na sebe, ako som veľmi ušetril čas) - tak na odporúčanie obsluhy utekám späť do "Travel Center", kde sa pokúšam vymeniť si lístok na nejaký so správnym dátumom. Týpek za kasou to našťastie všetko pochopí, čo sa stalo, prinesie mi nejaký A4 formulár, ktorým mi pro forma vrátia peniaze za nepoužitý lístok, za čo mi hneď vytlačia nový lístok. Tak to všetko vyplním, podpíšem a konečne dostanem platné lístky na vlak. Problémom však je, že je už 9.23 - 9.15 vlak už dávno odišiel, ale ďalší ide o 9.30, tak prechádzam - konečne úspešne - turniketom na nástupište a sadám si do môjho najobľúbenejšieho dopravného prostriedku - moderného vlaku (také tie elektrické, čo behajú po Británii a Nemecku a Rakúsku a vôbec po celej západnej Európe). Síce o 45 minút neskôr ako pôvodne plánované, ale nakoniec som predsa len konečne v správnom vlaku.

Dej 3. Upršaný Glasgow na rieke

Po zdarnom príjazde na Queen Street Station, Glasgow a stretnutí s Johnom sa vydávame cez upršané mesto k autobusovej zastávke, odkiaľ nás linka 100 vezme z George Square až k novootvorenému Riverside Museum, ktoré sa, očividne, nachádza na brehu rieky Clyde, a v ktorom sa nachádza výstava všetkého možného, čo si môže predstaviť pod pojmom história dopravy. Veterány, staré električky (doubledecker električku vidím po prvýkrát), vlaky, mopedy, motorky a vespy, koče a taxíky, člny, loďky, lode, parníky či krížniky, to všetko je tam schované. A, keďže ide o verejné múzeum, zadarmo. Tam pobudneme niečo cez hodinu, dúfajúc, že počasie sa umúdri - márne, stále je zamračené a popŕcha aj keď vychádzame z múzea a vraciame sa do centra. Dážď však striedavo prestáva a opäť začína, a dá sa na to po chvíli celkom zvyknúť, takže to až tak veci neprekáža. Po návrate na George Square máme niečo vyše hodiny čas pred tým, ako sa nám začne bus tour po meste, a, počúvajúc naše žalúdky, ktoré sa začínajú na obed opäť ozývať, sa vydáme hľadať niečo rýchle pod zub.

Hráškové Intermezzo 

Nakoniec schádzame dolu schodmi do malého kafé, ktoré má byť ževraj skvelé (zovie sa Café Wander), kde sa usádzame a nakoniec si dávame hráškovú krémovú polievku s "black pudding" knedlíkmi, ktorú ja dopĺňam - po niekoľkých mesiacoch konečne - malým espressom. Polievka bola výborná - aj knedlíky, ktorých som sa trochu bál, ale nakoniec boli veľmi dobré. Čo určite musím do budúceho semestra vylepšiť, je moje varenie polievok, ktoré zatiaľ ostalo pri jednej paradajkovej :)

Dej 4. Glasgow za jazdy

Nasleduje niečo, čo som ešte nikdy v živote v žiadnom meste nerobil - bus tour po meste s audio komentárom. Nevadí, treba vyskúšať aspoň raz. Nasadáme teda do poschodvého autobusu a zaujímame predné sedadlá, aby bol čo najlepší výhľad. Autobus nás nasledujúcu hodinu a trištvrte vodí po celom centre mesta, a postupne prechádzeme popri katedrále, nekropolise, obchodníckej štvrti, veľkom parku Glasgow Green, podivnom obchodnom centre v tvare pyramídy, dlhočizných nákupných uliciach len pre peších, rôznorodom mixe historických a moderných budov, múzeu, v ktorom sme boli ráno, ďalšiemu veľkému parku, súčasťou ktorého je aj kopec, na ktorom sídli Glasgow University - a príznačne pomenovanou University Avenue prechádzeme cez campus, až do západnej "bohémskej" časti mesta plnej všakovakých reštaurácii a podnikov z celého sveta, kde končíme pri botanickej záhrade, kde sa otáčame a vraciame sa späť do centra. Po ceste sa dozvedáme okrem iného aj to, že Glasgow má (ako jediné mesto v UK mimo Londýna) metro, ktorá jazdí do kruhu, má len dve linky (pre oba smery jazdy v kruhu) a pre jeho oranžový vizuál ho volajú Clockwork Orange (ale ináč sa volá Subway a nie Underground, čo je síce trošku anachronisticky pôsobiace v Británii, ale nejako mi to neprekážalo). Keď opäť zastaneme na George Square, je už tma, a tak sa na hodinku odoberieme k Johnovi domov si oddýchnuť a posedieť, a hlavne vymyslieť, kam sa ísť najesť.

Viedenské finále

Aj keď sme nemali žiadnu Sacher tortu, ani štrúdlu ba ani schnitzel, toto finále si zaslúži názov viedenské, lebo ako sme kráčali nočným Glasgowom smerom k nejakej tej jedlo podávajúcej ustanovizni, centrum mesta mi neskutočne začalo pripomínať centrum Viedne. Tie dlhé, široké nákupné ulice v historickom centre, proste jasná Kärntner Straße a Mariahilferstraße, a ten konglomerát historických kamenných a moderných sklenených budov mi taktiež prišiel veľmi kontinentálne a v mysli sa mi vybavil Stephansplatz a tá sklenená opacha, čo tam postavili oproti Dómu. Ako sme jedli zapekanú cestovinu s lososom v (surprise surprise) Pizza Hut (áno, bolo tam veľa malých detí, ale bolo to rýchle a jedlo bolo prekvapivo dobré, aj keď to nebola pizza), zhodnotil by som to nasledovne: Glasgow je krásne mesto, a úplne odlišné od Edinburghu, oproti ktorému má oveľa európskejší feeling a (mimo historického centra) viac industriálny charakter, zatiaľ čo Edinburgh je skrz na skrz ostrovným, a hlavne oveľa viac akademickým a umeleckým, mestom. Ale nevidel som dosť na to, aby som posúdil, či je to najlepšie mesto v celom vesmíre, pre to sa ešte budem musieť vrátiť.

Doslov: V prvom rade, ospravedlňujem sa za absenciu fotiek, nejako som absolútne na fotenie zabudol a fotoaparát mi ani nenapadlo zobrať so sebou. 
Ale hlavne, zajtra ma čaká posledný plný deň v Edinburghu v tomto roku, lebo štvrtok ráno už letím domov. A toto teda bude aj posledný článok v tomto roku z Občasníka. Dopočutia v novom roku! 


God jul og godt nytt år!