Občasník z Edinburghu (1.1.9) Keď človek (očividne) nenávidí spánok

Je 5.50 ráno a mne zvoní budík. Nie, nie je žiadny požiarny poplach (opäť), ani nemusím stihnúť ranné lietadlo, ja stávam o takejto ungodly hour dobrovoľne. A áno, je sobota. Čo je však lákavejšie ako spánok a teplo postele, je východ slnka nad mestom z miestnej "hory" - vyhasnutej sopky Arthur's Seat. Slnko dnes vychádza o 7.27, a Arthur's Seat je skoro "za rohom" - asi polhodinový výstup. Keďže však bude ešte relatívna tma, keď pôjdem hore, treba pre istotu odísť skôr. Zbalím si teda šišky, s ktorými som sa včera asi tri hodiny trápil (ale boli dobré, aj s čokoládovou polevou) a niečo na pitie, nahádžem na seba všetko možné oblečenie, čo nájdem na okolo, do bahotu si strčím ešte moju výbornú golfovú palicu, na ktorú som natrafil počas Freshers Weeku vo Freeshope (na podopieranie a tak), a hor sa do tmy!

Je asi 6.15 keď vychádzam z bytu; von je tma, relatívne chladno a v noci asi trochu pršalo. Ulice sú prázdne až na pár taxíkov, áut a náhodných chodcov. Cieľ č. 1: Holyrood Palace (sídlo kráľovnej, keď náhodou zablúdi do Škótska), ktorý sa nachádza na úpätí Arthur's Seat a odkiaľ poznám cestu nahor. K palácu je to naozaj kúsok (pozrite si tu), a k rybníku, pri ktorom sa začína chodník smer vrchol, prichádzam pred pol siedmou.

Opúšťam teda betón, asfalt a dlažbu, a vydávam sa hore blatovo-trávnatou cestou vyhasnutým kráterom (vrchol je tu). Ešte stále je celkom tma (predovšetkým preto, lebo tento chodník ide priamo "kráterom", a je teda obkolesený skalnými stenami a útesmi a kopčekmi), ale je predsa len vidno, že slnko vyjde každú chvíľu, a tak sa dá kráčať bez baterky úplne v poriadku. Keď sa vynorím z krátera na "hrebeň" pod úplným vrcholom, otvorí sa predo mnou tento pohľad:

Edinburgh v skoré sobotné ráno, pohľad na Firth of Forth

Na vrchol je to už len chvíľka, a preto sa tam dostanem už okolo siedmej. Tam sa dá rozhliadnuť na všetky strany mesta, a naskytne sa nám tento pohľad:

Na fotkách je vidno, že je už skoro úplne jasno, ale slnko ešte stále nikde. Je tu však kvalitná zima, posilnená vetrom (ktorý našťastie nie je až taký silný), a tak to treba len vydržať a nejako zabiť čas, niečo zjesť, vypiť a tak...

Hoci je obloha úplne modrá nad hlavou, nízko nad zemou a predovšetkým nad morom je hmla a nízka oblačnosť, a tak aj keď slnko začína už vychádzať, nie je poriadne vidieť, a jediné, čo naozaj vidno, je veľká oranžovo-červená žiarivá machuľa.

Keď slnko vyšlo, pomaly si balím veci a schádzam dole opačným smerom k Pollock Halls (pre zmenu, lebo už svieti slnko a nestratím sa). A mimochodom - nebol som tam hore sám. Asi o 7.05 vybehol hore nejaký bežec, ktorý ale zjavne nemal záujem o východ slnka, a len prebehol cez vrchol a stratil sa v diaľke, a asi o štvrť prišli dvaja "turisti", ktorí už skutočne prišli tiež na východ slnka. Ale bol som tam hore prvý :P