Bukovského mliečne Bludy

Génius Bukovský sa v jednom zo svojich posledných článkov obul do mlieka a prisúdil mu kadejaké nepekné vlastnosti a účinky na ľudské telo. Má pravdu? Prejdem tie hlavné výčitky a pokúsim sa nájsť, čo o tom hovoria publikované výskumy.

IGF-1

"kravské mlieko obsahuje látku IGF-1 (insulin-like growth factor 1), ktorá podporuje vznik rakoviny"

IGF-1 je jednoducho povedané rastový (rast podporujúci) hormón/látka. Vyskytuje sa v mlieku úplne prirodzene (nie, nie je to žiaden hormón, ktorý do kráv pichajú mliekári, aby rýchlejšie vyrástla alebo dojila viac mlieka) a keďže mlieko je primárne určené pre teliatka, dáva zmysel, že tam je (pomáha teliatku vyrásť).

Vplyv na človeka má podobný. Viacere výskumy ukazujú, že IGF-1 podporuje rast svalov a kostí, rovnako aj hustotu kostí - bráni teda osteoporóze (1, 2). Taktiež jedna štúdia ukazuje, že reguluje (u myší) životnosť a oxidačný stres (3).

Čo teda tá rakovina? V tomto má Bukovský do istej miery pravdu. Totiž, keďže IGF-1 podporuje rast, podporuje rast čohokoľvek. A ako viaceré štúdie ukázali, podporuje rast rakoviny prsníka (4, 5), rovnako ako aj iných druhov rakoviny (6). Viaceré výskumy sa zamerali na rakovinu prostaty a ukázali, že IGF-1 zvyšuje riziko vzniku tejto rakoviny práve kvôli tomu, že podporuje rast nádorov (7). Treba však povedať aj to, že tieto výskumy ani tak netvrdia, že IGF-1 vedie k vzniku rakoviny, ale že ho môže podporiť (ak existujú iné faktory, ktoré k vzniku rakoviny môžu viesť)/rast rakoviny zhoršiť (ak už človek rakovinu má).

IGF-1 je naozaj dvojsečná zbraň. Pre teliatka (a aj pre malé deti či kohokoľvek, kto potrebuje podporiť rast svalov či zabrániť rednutiu kostí) je požehnaním, no pre ľudí s rakovinou, alebo so zvýšeným rizikom rakoviny, je kliatbou.

Laktóza

"kravské mlieko obsahuje laktózu,  ktorú nedokáže optimálne tráviť asi 40% dospelej populácie - laktózová intolerancia a ktorá podporuje degeneráciu šošovky a vznik katarakty (šedý zákal)"

Áno, mlieko obsahuje laktózu. To je fakt. A áno, pred 10.000 rokmi boli v princípe všetci dospelí ľudia neschopní tento mliečny cukor stráviť. Prečo? Lebo na štiepenie laktózy potrebujeme laktázu, enzým, ktorý síce malé deti majú (lebo laktóza je aj v materinskom mlieku), no v dospelosti preň už nie je potreba.

Alebo nebola. Od kedy sa v Európe a Afrike pred cca 10.000 rokmi začali chovať zvieratá na mlieko, sme svedkami relatívne rýchlej evolúcie, počas ktorej sa gén, ktorý kóduje pre laktázu u dospelých (lactase persistence) rozšíril po celej Európe a Severnej Afrike (8). Najvyššie podiel laktázy (laktózovej tolerancie) je v populáciach na severe Európy (9), zatiaľ čo intolerancia je najčastejšia mimo európy, hlavne o ľudí čiernej pleti (10).

Na rozdiel od napr. celiakie však intolerancia na laktózu nie je autoimunitné ochorenie (11), čo znamená, že ak má človek problém s trávením laktózy a niečo s laktózou zje, nebude to mať žiadne trvalé následky, čo pri celiakii neplatí. Zlé trávenie laktózy taktiež podľa jednej štúdie dokáže zlepšiť návyk - strava bohatá na mliečne produkty (12) a pitie kefíru namiesto bežného mlieka taktiež zlepšuje stráviteľnosť a toleranciu laktózy u ľudí s intoleranciou (13). A na Stanford School of Medicine momentálne prebieha štúdia, skúmajúca rozdiely medzi pasterizovaným a surovým mliekom čo sa tolerancie týka (14).

Najfascinujúcejšie je však to, čo výskumy hovoria o vzťahu k šošovke. Dve štúdie ukazujú, že laktóza chráni pred degeneráciou šošovky a podporuje jej zdravý vývoj (15, 16), čo je úplny opak tvrdenia v Bukovského pamflete.

Beta-laktoglobulín a výživa

"kravské mlieko obsahuje bielkovinu beta-laktoglobulín, ktorá je najsilnejším a najčastejším potravinovým alergénom"

Áno, beta-laktoglobulín môže byť alergénom a je napr. zaujímavé, že hoci sa vyskytuje v kravskom, ovčom aj kozom mlieku, nenájdeme ho v ľudskom mlieku (17). No alergénom môže byť hocičo, aj tá Bukovského ospevovaná fortifikovaná múka (18, 19). To, že ľudia môžu byť na mlieko alergický, nie je kontroverzné (20), no jedna štúdia ukazuje, že oveľa viac ľudí si myslí, že je alergických na mlieko ako v skutočnosti je (21). A iná štúdia ukazuje, že ak bol človek ako dieťa kojený materinským mliekom, má oveľa nižšiu šancu rozvinutia tejto alergie ako deti, ktoré boli "kojené" náhradným mliekom (22).

"kravské mlieko na druhej strane neobsahuje látky, ktoré majú ochranný vplyv na ľudské zdravie"

Čo znamený ochranný vplyv na ľudské zdravie? Nutričné zloženie mlieka nájdete napr. tu (23). Mlieko obsahuje napr. vitamín B12 (vitamín, ktorý nájdete len v živočíšných produktoch) a ktorého nedostatok môže viesť k depresií, inkontinencií, strate pamäti či strate chuti a čuchu (24). Vitamín A, ktorého je mlieko taktiež zdrojom, podporuje zdravú kožu či zuby, zlepšuje zrak a zrejme pomáha aj pri reprodukcii a kojení (25).

A nesmieme samozrejme zabudnúť na bielkoviny. Mlieko obsahuje kompletný proteín (všetky esenciálne aminokyseliny), ktorý pozostáva predovšetkým zo srvátky a kazeínu. A hlavne srvátkový proteín podľa viacerých štúdii pomáha pri liečbe rakoviny hlavne zo stránky "vyhladovávania" nádorov, ktoré sú následne zraniteľnejšie pri bežnej liečbe (26, 27, 28, 29, 30, 31). Jeden výskum ukázal priaznivý vplyv srvátky aj pri iných ochoreniach, ako sú HIV, hepatitída typu B či osteoporóza (32).

Ak sa človek naozaj obáva o výživnú hodnotu mlieka, mal by sa pozrieť po surovom mlieku, keďže pasterizácia znižuje jeho obsah železa, mangánu a medi (33). A keď už sme spomínali beta-laktoglobulín, podieľa sa na vstrebateľnosti vitamínu A a počas pasterizácie je znehodnotený, čím zhoršuje aj vstrebateľnosť tohto vitamínu (34).

Záver

V skratke: Bukovský panikári. Ak netrpíte vážnou intoleranciou na laktózu alebo alergiou na mlieko, nie je dôvod, prečo by ste ho nemali piť, hlavne, ak pijete (nepasterizované) mlieko z kráv, ktoré papali trávu a nie silo a kadejaké obilniny, pretože ich mlieko bude obsahovať viac cenných mastných kyselín ako omega-3 či CLA (35, 36). Ak máte problémy s trávením bežného mlieka z obchodu, skúste prejsť buď na kefír či iné zakysané mliečne produkty, alebo vyskúšať nepasterizované mlieko (z automatu). A čo sa rakoviny týka, IGF-1 môže síce podporiť rast nádorov, no srvátkový proteín má dokázané protirakovinové účinky a môže pomôcť aj počas liečby, nie len ako prevencia.

doplnené 14. mája o 22:10 o údaje o srvátkovom proteíne

Občasník z Edinburghu (2.2.8): Prázdne hrobky

Dnes ráno som sa bol prejsť. Pôvodne som plánoval vybehnúť na Calton Hill, malý kopček nad New Town, kde je okrem iného nedokončená kópia Partenónu (Edinburgh Folly) a iné monumenty, no nakoniec som až naň nedošiel. Cestou k nemu som totiž natrafil na vchod na cintorín, o ktorom som síce vedel, že tam je, ale to bolo všetko. Našťastie som bol dostatočne zvedavý.

Tento cintorín, Old Calton Cemetery, je - ako názov napovedá - naozaj starý. Prebehnem pohľadom po náhrobných kameňoch a hrobkách - ležia tu ľudia, čo naposledy vydýchli v 18. a 19. storočí.

Teda, naozaj ležia? Samozrejme, že nie. No väčšina cintorínov túto ilúziu vytvára - ťažké náhrobné kamene, ktoré naveky zavreli zosnulého rakvu v zemi. Nie tento.

Iste, niekoľko zo zeme trčiacich náhrobných kameňov tu na sýtozelenom trávniku stálo, no väčšinu priestoru zaberali veľké, "nadzemné" hrobky. Prázdne, otvorené hrobky bez striech.

Keď som ich prvýkrát zbadal, vyrazili mi dych. Tieto hrobky sa na nič nehrali. Napriek tomu, že tento historický cintorín bol miestom posledného odpočinku veľkých filozofov, spisovateľov, architektov či politikov a iných škótskych či britských dejateľov - velikánov ako David Hume, Robert Burns či William Playfair nevynímajúc - tie prázdne obdĺžniky, vysypané štrkom, hovorili jasne.

Tu už nikto nie je. Hrob je prázdny. Bez ohľadu na to, či ťa pozná celý svet, alebo si prežil svoj život v skrytosti, smrť nerobí rozdiely. Naše telá bez rozdielu podľahnú rozkladu, zhnijú, stanú sa prachom, z ktorého povstali, aby následne mohli byť stavebným materiálom niečoho nového.

Na cintorínoch si pripomíname mŕtvych, voláme to miestom ich posledného odpočinku, no veľmi sa mýlime. Tam už nikto neodpočíva.

Ale tieto hrobky neboli len manifestom nevyhnutnej pominuteľnosti a večnej recyklácie hmoty. Boli aj vyjadrením toho, že človek je viac ako len tá hmota. Že človek po smrti neostane uväznený pod zemou. Hrob je prázdny, nik tu nie je.

Občasník z Edinburghu (2.2.7): Skúšky a slnko

Tak. Slnko. V Škótsku. Aneb každá distribúcia má svoju štandardnú odchýlku.

Teda, aby som bol úprimný, dnes to slnko svietiť prestalo a po dlhšom čase aj zapršalo, ale viac menej dva týždne sme tu mali krásne počasie, aj celkom teplo (keď môžem ísť von len v mikine, tričku a ľanových nohaviciach, to v tu na severe znamená teplo).

Samozrejme, že sa takéto veci stávajú len počas skúšok, keď človek sedí doma a učí sa. Jednu skúšku už mám za sebou (účtovníctvo), ktorá bola veľmi príjemným introm do skúškového. Asi najjednoduchšia skúška, ktorú som tu doteraz písal. Z dvojhodinového limitu som využil ledva hodinu štvrť. Nesťažujem sa.

Ďalšia už taká sranda nebude. V piatok ma čaká najdôležitejšia skúška, z ekonómie. Na ňu sa posledné dni učím a už som sa dostal do toho momentu, že aj by som sa chcel učiť, len už veľmi neviem čo. Všetko spoznámkované, príklady a past papers vypočítané... Ale ešte si to všetko raz zajtra prejdem, piatok ráno si to napíšem a bude dobre.

Okrem toho je tu konečne dobré počasie na beh a tak vôbec život "von". Už mám za sebou jeden výstup na Arthur's Seat, odkedy som sa vrátil po prázdninách do Edinburghu a rána, kedy nechodím do posilky alebo nebehám, som začal chodiť na prechádzky hneď po zobudení. Ak je príjemné počasie, je to asi najlepšia vec, čo som do svojej rutiny pridal za posledný čas.

Takže áno, snažím sa nepresedieť celé dni za stolom, lebo tieto prázdne dni skúškového k tomu celkom lákajú. Ale celkom sa mi to darí, posilka, beh, chodenie, vždy sa niečo nájde. A ak už nič iné, vždy sa môžem premiestniť na moju improvizovanú "standing desk" (viď foto) a chvíľu namiesto sedenia stáť.

Domov letím 31. mája, dovtedy mi ostávajú (po ekonómii) skúšky z nórčiny a škandinávskych jazykov. A veľká goodbye párty na našom intráku, ktorú bude treba zorganizovať.

Ach a áno. Som na Facebooku. Stalo sa.

i guess
having written the last post
there is no going back
no, really
despite ending the article with a question, a doubt, i know
know there is no returning to
well
the past

as if there ever was one

and having written that article
raw, honest
i still don't feel full absolution
for absolution requires completion
and completion is what the post lacked

ze frank has this thing
a finishing stamp
you can put on things after you are done
after you have created
and seen that it was good
but i can't put a finishing stamp on that post
because it was left open
unfinished

like tolkien's world

so let this be my finishing stamp
my decision
a moment of closure
in search of peace
and absolution

friend me.

a faceless journey

When I return to the internet, I might not use it well. I might waste time, or get distracted, or click on all the wrong links. I won't have as much time to read or introspect or write the great American sci-fi novel. 

But at least I'll be connected. 

Paul Miller

2 and a half years ago, I quit Facebook.

I was fed up. With the mindless scrolling and refreshing. With the spam, and the ads and apps and a constant barrage of information overload. I needed a break. Cold-turkey.

Yes, it felt great. At first. I had more time. I didn't waste hours mindlessly clicking on albums and profiles. And saying "I'm not on Facebook" does hold a certain social appeal, and while people may think you are weird, I enjoyed that little piece of hipsterdom. I like being different.

The problem is, what do you do when you suddenly realize you are only doing it for the sake of being different?

Turns out, the information overload is not a Facebook problem. It's an internet problem. A 21st century problem, even. And there is no getting away from it.

I started using Twitter not long after I quit Facebook. Having graduated from high school, I was about to leave for university abroad and thought that Twitter may be just the thing to stay in touch. It had all the things I liked about Facebook - status updates and pictures - without any of the extra junk.

But when none of your friends are on Twitter, it kind of defeats the purpose, doesn't it? Sure, I'd never regret being on Twitter, I met great people through it, people I feel I know more about than I had known about many of my Facebook friends of old. People that I actually got to know in real life. But at my primary goal - to use it a as a streamlined, simplified version of Facebook - I failed miserably.

Sure, there was email and Skype and GTalk and real life meetings when I was home for holidays, but there is only so much time you can find to write emails that are several pages long, and there are but a few days when you can afford to Skype for three hours. While these have been nothing short of awesome, in the periods of time inbetween them, I knew nothing of what most of my friends back home did.

Just to remind myself; I quit Facebook in order to stop wasting time on the internet, to get rid of the unnecessary clutter and spam.

What did I get out of it? Sure, I got rid of some of that particular spam and clutter, but I waste just as much time as I would have on Facebook, I just do it on YouTube or Twitter and surround myself with different types of clutter and spam.

And what price did I pay for it? Apart from a group of no more than 10 friends, I have next to no idea what my former high school classmates are doing, what and where they study or what places they visit.

Yes, there is great value to close friends that you don't need Facebook to stay in touch with. But let me tell you that not knowing what maybe 90% of your high school friends do with their lives two years after graduation, not being able to share stuff I have done that I am excited about with them, is almost depressing.

The truth is, I just really wanted Facebook not to be inevitable. Compulsory, even, in our time and day. I wanted to make a statement, wanted to be independent. I gained next to nothing, lost a lot, yet I am afraid to come back. Because I wanted to make a statement. And you are seen as a hypocrite when you return to a place you once abandoned. And I am afraid of that. Of the ridicule. Of jokes and mean questions of "was it worth it?"

Worth it. I really hope it was. I may not have gained a lot of free time, but I have learned a thing or two about myself.

I thought I was extremely introverted and didn't really need people to be happy. Turns out, I hate being lonely knowing that I have no idea what people I technically know do or like or care about. Sure, I love being alone on purpose, I love my early mornings, my quiet time, my workouts and runs. I'd hate a running or a gym "partner".

But life's not just mornings. It's also empty weekends and long, lonely evenings and summers when you come back home and then have nothing to do because the only friends you are still in touch with are all busy and you don't have Facebook to contact anyone else because you don't have their cell phone numbers because who the hell asks for a cell phone number when you have Facebook.

So, yeah. Damage has been done I suppose. But is it irrevocable?

All this has been on the back of my mind lately, together with that one thought, constantly prodding my brain. Come back to Facebook.

It's attractive, it really is. And after having written this on a particularly lonely Saturday evening, and having read this wonderful article from a guy who spent a year without the internet, I think I am ready. To return as the prodigal son. But I'm still not sure. Should I?